Explore
Also Available in:

15 spôsobov ako vyvrátiť materialistický náboženský fanatizmus

Reakcia na článok „15 odpovedí na kreacionistické nezmysly“ od Johna Rennieho (Redaktora), Scientific American 287(1):78–85, Júl 2002. Hlavný článok na stránke Scientific American, 17. Júna 2002.

autor 
preklad: Jarier Wannous (facebook.com/Stvorenie512)


Obsah

Úvod

Rennieho úvodné komentáre

1. Evolúcia je iba teóriou. Nie je to ani fakt, ani vedecký zákon.

2. Prirodzený výber je založený na kruhovom myslení

3. Evolúcia je nevedecká, pretože nie je overiteľnou ani falzifikovateľnou.

4. Čím ďalej, tým väčší počet vedcov pochybuje o pravdivosti evolúcie.

5. Spor medzi samotnými evolučnými biológmi ukazuje, ako málo serióznej vedy podporuje evolúciu.

6. Ak sa ľudia vyvinuli z opíc, prečo stále existujú opice?

7. Evolúcia nedokáže vysvetliť, ako sa objavil život na Zemi.

8. Matematická nemožnosť.

9. Druhá termodynamická veta.

10. Mutácie sú nevyhnutné pre evolučnú teóriu, ale mutácie dokážu iba odstraňovať črty.

11. Limity prirodzeného výberu.

12. Nikto nevidel ako sa vyvinuli nové druhy.

13. Evolucionisti nemôžu ukázať na žiadne prechodné fosílie.

14. Živé veci majú fantasticky komplikované črty.

15. Život je príliš komplexný.

Rennieho záver

Epilóg: Rennieho „iné zdroje na obranu evolúcie“

Záver

Referencie

Úvod:

Základy Scientific American

Scientific American je semi-populárny žurnál, ktorý publikuje atraktívne ilustrované a celkom detailné, ale nie príliš technické, články hlavne o vede. Nie je to žurnál, ktorý prechádza cez peer review ako Nature alebo Journal of Creation, ale mnohé jeho články sú veľmi užitočné. Scientific American založil umelec a vynálezca Rufus Porter (1792-1884), ktorý si myslel, že veda oslavovala stvoriteľa, Boha. V úplne prvom vydaní redakčný článok tvrdil:

„Budeme hlásať čisté kresťanské náboženstvo bez toho, aby sme napomáhali nejakému konkrétnemu spoločenstvu…“

Taktiež napísal článok „Racionálne náboženstvo“, kde povedal:

„Buďme teda najprv, ako racionálne stvorenia, vždy pripravení uznať, že Boh je ten, ktorý nás stvoril a ktorý nás zachováva každý deň a že každý z nás je jednotlivo závislý od Jeho špeciálnej starostlivosti a dobrej vôle k nám v tom, že podporuje nádhernú prácu stvorenia, ktorá nám dovoľuje existovať a že nás zachováva od nehôd, ktorým naše komplikované a jemné štruktúry sú náchylné. Taktiež buďme poctení tým, že Mu môžeme vyjadriť osobne a často našu vďaku za Jeho dobrotu a prinášajme naše prosby k Nemu, aby nám dal priazeň, ktorú neustále potrebujeme, keďže poznáme, ako racionálne stvorenia, našu závislosť od Jeho Božskej zhovievavosti. Táto cesta je racionálna, dokonca aj bez potreby zjavenia: ale keďže sme boli špeciálne pozvaní na túto cestu Božím Slovom a boli sme uistení o pohotovosti nášho Stvoriteľa odpovedať na naše modlitby a pripúšťať naše vďaky k Sebe, tak je skutočne prekvapivé, že akékoľvek racionálne stvorenie, ktoré kedy čítalo inšpirované slová, by svojvoľne odmietlo toto privilégium alebo by bolo zahanbené, keď ho niekto vidí, ako je angažovaný do tohto racionálneho zamestnania, alebo keď niekto vie o tom, že to robí.“

Od čias Portera, Scientific American mal iba 6 šéfredaktorov a poslední dvaja diametrálne odporovali pôvodnej vízii svojho zakladateľa. Ako bude vysvetlené neskôr v článku, Scientific American sa snaží natlačiť ľuďom ateistický svetonázor zamaskovaný ako „veda“ a niekoľko jej dôsledkov, ako je radikálne zastávanie sa potratov,1 ľudské klonovanie2 a agenda kontroly populácie.3 Predchádzajúci redaktor, Jonathan Piel, odmietol zamestnať Forresta Mimsa III, keď Mims priznal, že je kreacionistom, a keď sa ho Piel spýtal, či je pro-life, Mims odpovedal: „Samozrejme – nie ste radi, že aj vaša matka bola?“ Piel priznal, že Mimsova práca bola „báječná“, „výborná“, „prvotriedna“ a „mala by byť niekde publikovaná“.4 Scientific American neskôr vydal článok o jeho revolučnom detektore atmosférických pár (pozrite Revolučný atmosférický vynález vytvorený obeťou anti-kreacionistickej diskriminácie).

Súčasný redaktor

Súčasný redaktor, ktorý začal svoju prácu koncom roku 1994, John Rennie (nar. 1959), taktiež často propagoval evolučnú agendu nasmerovanú proti Bohu. Ako aj mnohí propagandisti anti-kreacionistov často útočí s malým množstvom pochopenia, pričom má iba bakalára z vedy, takže je oveľa menej kvalifikovaný ako vedúci kreacionisti v CMI a ICR. Pod jeho redaktorstvom bol v marci 2002 vydaný článok, ktorý hlučne útočil na kreacionistov a skreslil spor kansaských školských osnov.5 Ukázalo to kritiku, ktorá môže nastať, keď nastane akákoľvek snaha jemne zmierniť zaobchádzanie s evolúciou človeka z molekúl, ako so skutočnosťou – pozrite Čo sa skutočne stalo v Kansase? (V angličtine)

Keď bol spor vo svojom vrcholnom momente, sám Rennie naliehal na vedcov v prijímacích komisiách univerzít, aby prijali násilnícke taktiky a upozornili guvernéra Kansasu a štátnu radu školstva, že „vzhľadom na nedávno znížené vzdelávacie štandardy v Kansase, kvalifikácie akéhokoľvek študenta, ktorý sa uchádza o miesto na univerzite z tohto štátu, by mali byť v budúcnosti veľmi opatrne zvážené.“6 V logike je toto známe ako logický klam Argumentum ad baculum t.j. „Súhlas so mnou alebo nastanú nepríjemné dôsledky!“ Rennie nie je vôbec jediným evolucionistom, ktorý sa k takým taktikám uchýlil.

Teraz je Rennie oveľa viac aktívne angažovaný do tejto bitky a zobral na seba úlohu statočného Bc. (B. Sc.) vedca, ktorý sa snaží zadržať postup kreacionistickej vlny. Napísal tému tohto článku s názvom „15 odpovedí na kreacionistické nezmysly“ s podtitulkom „Oponenti evolúcie chcú vytvoriť miesto stvoreniu tým, že ničia skutočnú vedu, ale ich argumenty sa nedajú udržať“. Dokonca aj titulok magazínu mal pokrytý slovami „15 spôsobom ako odhaliť kreacionistické nezmysly“.

Ale ako ukážeme neskôr, Rennie má iba nejasné predstavy o tom, čo skutočné kreacionistické argumenty. Mnohé „kreacionistické argumenty“ sú „strašiaky“, ktoré CMI tiež odmietlo. Ale Rennieho argumenty pre evolúciu tiež nie sú nové a väčšinou už boli zodpovedané na našej stránke. Taktiež sme poukázali na mnohé logické klamy, ktoré sú časté u evolucionistov vrátane nekonzistentnej definície slova evolúcia – dvojzmyselnosť – a zlyhanie vytvoriť rozdiel medzi operačnou vedou a vedou o pôvode. Taktiež sme poukázali na to, že evolučná viera je z veľkej časti odvodená z materialistických axiómov, s čím, ako sa ukáže, Rennie v skutočnosti súhlasí a snaží sa chabo obrániť svoju predpojatosť.

Prečo to zverejňujeme na našej stránke?

To, čo nasleduje, je odpoveď bod po bode na Rennieho „argumenty“. Zverejňujeme to na našej stránke, pretože vieme, žeby to bola strata času snažiť sa poslať správu redaktorovi. Nielenže Scientific American ukázala, že je schopná praktizovať náboženskú diskrimináciu vo svojom postupe zamestnania pri Forrestovi Mimsovi, ale taktiež aj odmietla dovoliť Phillipovi Johnsonovi brániť sa proti pomstychtivej a malichernej kritike ateistického Marxistu Stephena Jay Goulda v júli 1992. Preto Johnson vydal Odpoveď na Goulda na stránke Access Reaserch Network, ktorá propaguje Inteligentný dizajn. Je oveľa pravdepodobnejšie, žeby zaujali postoj redaktora Australian Science, Guya Nolcha (ktorý podobne ako Rennie má obmedzené vedecké kvalifikácie), ktorý odmietol vytlačiť odpoveď od CMI na hanlivý a vedecky neschopný útok na kreacionistov od osoby, ktorá je preukázateľne propagovateľom klamov a výmyslov – pozrite Ďalšie nezmysly od Profesora Plimera (v angličtine). Rennieho článok je

Vyznačený a zafarbený

Pričom sú moje odpovede nevyznačené a v čiernej farbe. Pokračujeme Rennieho úvodom.

Rennieho úvodné komentáre

Keď Charles Darwin predstavil teóriu evolúcie cez prirodzený výber pred 143 rokmi, vedci tej doby sa o nej tvrdo dohadovali, …

To je pravda. Darwinova hlavná opozícia prišla zo strany vedcov (pozrite Svätá vojna? Kto skutočne oponoval Darwinovi? V angličtine) a veľké množstvo podpory, ktorú mal, prišlo zo strany kompromisných duchovných, ako napr. Rev. Charles Kingsley, ktorý ju aplikoval na ľudí, aby naznačil, že afroameričania a austrálski domorodci sa dostatočne nevyvinuli, aby dokázali pochopiť evanjelium (Pozrite Darwinov kolaborant (v angličtine)).

… ale mohutné dôkazy z paleontológie, genetiky, zoológie, molekulárnej biológie a z iných oblastí postupne stanovili evolúciu ako nespochybniteľnú pravdu.

Toto je taktika debaty, ktorá je známa ako „elephant hurling“ (slov. vrhanie slona). Nastáva vtedy, keď kritici poskytujú skrátené argumenty o komplexných problémoch, aby vytvorili dojem závažných dôkazov, pričom to robia s nevyrieknutým predpokladom, že je pravdivý obrovský súhrn podstatných myšlienok, a so zlyhaním zvážiť opozičné skutočnosti, väčšinou kvôli tomu, že nekriticky prijali argumenty vlastnej strany. Mali by sme však vyzvať ľudí, čo používajú túto taktiku, aby poskytli špecifické veci, a spochybniť predpoklady, na ktorých sú ich argumenty založené.

Dnes je tento boj všade vyhraný – okrem predstáv verejnosti.

Povedzme si pravdu. Myslím, že Rennie podhodnocuje moc evolúcie nad „predstavami verejnosti“. Napriek tomu, že mnohí Američania hovoria, že veria v stvorenie a odmietajú evolúciu, tak je smutné, že mnohí z nich rozmýšľajú evolucionisticky. To sa dá dokázať široko prijatou myšlienkou, že osobná viera by nemala ovplyvňovať ich verejný život. Je poľutovaniahodné počúvať vyznávajúcich kresťanov, ktorí tvrdia, že nedovolia svojej viere ovplyvňovať ich verejný život, napr. „Osobne som proti potratom, ale nebudem vnucovať svoju vieru tehotnej žene, ktorej treba dať právo rozhodnúť sa“, napriek tomu, že nenarodené dieťa sa nemôže „rozhodnúť“. Ateisti však veľmi radi dovoľujú svojej viere ovplyvňovať ich verejný život a vnucujú svoje pohľady iným ľuďom – zriedkavo počujeme niečo ako: „Som osobne za potraty, ale nebudem vnucovať svoj pohľad na nevinné nenarodené dieťa“. Na vyvrátenie s tým spojený logický klam, že „nemôžeme / nemali by sme uzákoniť morálnosť“ pozrite Falošnosť, márnosť a hlúposť oddeľovania morálnosti od zákona (v angličtine), ako aj Oddelenie cirkvi a viery (v angličtine) a Stephen Jay Gould a NOMA (v angličtine).

Preto nie je zameraním CMI vyvrátiť evolúciu ako takú, ale vybudovať pevný biblický a kresťanský pohľad na svet. Vyvrátenie evolúcie (a milióny rokov) je dôsledok. Pozrite Dizajn nie je dostatočný! (v angličtine) a pohľad CMI na Inteligentný dizajn.

Je zahanbujúce, že v 21. st. v najvyspelejšej krajine na svete, čo sa týka vedy, kreacionisti stále dokážu presvedčiť politikov, sudcov a normálnych občanov, že evolúcia je chybná a slabo podporená fantázia. Žiadajú, aby kreacionistické myšlienky, ako je „inteligentný dizajn“, boli vyučované ako alternatívy k evolúcii na hodinách vedy.

Možno je USA „najvyspelejšou krajinou na svete, čo sa týka vedy,“ práve kvôli tomu, že sa jej spoločnosť najviac na svete zakladá na Biblii! To zahŕňa aj vieru v biblickom zázname stvorenia, pádu a potopy. Pozrite Kreacionistické základy modernej vedy (v angličtine).

Všimnite si, že CMI je proti uzákonenia núteného vyučovania stvorenia. Po prvé, prečo by sme chceli, aby ateista bol nútený učiť o stvorení a tým pádom podávať prekrútený pohľad? Chceli by sme však zákonnú ochranu učiteľom, ktorí podávajú vedecké argumenty proti svätej krave evolúcii.

V tom istom čase, ako tento článok ide na tlač, štátna rada školstva v Ohio debatuje o tom, či uzákoní takúto zmenu. Niektorí anti-evolucionisti, ako je Philip E. Johnson, profesor zákona na University of California v Berkeley a autor knihy Darwin on Trial, priznávajú, že ich zámerom je, aby teória inteligentného dizajnu slúžila ako úvod pre diskusie o Bohu na hodinách vedy.

Touto „logikou“ by mal kritizovať Rufusa Portera za založenie Scientific American pre ten istý dôvod.

Obkľúčení učitelia a iní sa môžu stále viac nájsť v pozícii, kde musia obraňovať evolúciu a vyvracať stvorenie. Argumenty, ktoré používajú kreacionisti, sú typicky klamlivé a založené na nepochopení (alebo na priamych klamstvách o) evolúcie, ale počet a rôznorodosť námietok dokáže dostať aj dobre informovaných ľudí do pozície znevýhodnenia.

Možno tým „dobre informovaným ľuďom“ sa zdá, že kreacionistické argumenty sú presvedčujúce, pretože rozoznávajú ich platnosť. A skutoční vedci, ktorých by Rennie nazval „dobre informovanými“, v skutočnosti nepotrebujú evolúciu vo svojej práci! Pozrite Ako veľmi je naozaj nutná evolúcia pre vedu? (v angličtine), Je evolúcia skutočne potrebná pre pokroky v medicíne? (v angličtine) a Komentáre vedca Dr. Philipa Skella z Národnej akadémie vied (v angličtine).

Na to, aby sme im pomohli odpovedať, vytvorili sme pre nich zoznam vyvrátení niektorých z najčastejších „vedeckých“ argumentov, ktoré boli predložené proti evolúcii. Taktiež nasmerujú čitateľov k ďalším zdrojom informácií a vysvetľujú, prečo v triedach nie je miesto pre vedu o stvorení.

Výborne! Chceli by sme, aby biblicky veriaci kresťania boli konfrontovaní slabými argumentmi z Rennieho článku – ukázanie omylov posilní ich istotu pri svedčení! Mohlo by to tiež pomôcť niektorým ne-kresťanom, aby videli falošnosť materialistického myslenia – špeciálne, keďže argumenty od redaktora veľkého vedeckého magazínu sú údajne tie najlepšie, ktoré majú.

1. Evolúcia je iba teóriou. Nie je to ani fakt, ani vedecký zákon.

CMI tiež varuje proti používaniu tohto argumentu v tejto sekcii argumentov, ktoré by podľa nás kreacionisti nemali používať, pretože „teória“ vo vede znamená niečo s rozumným množstvom podpory a to dáva evolúcii viac zásluhy než jej v skutočnosti patrí.

Všetky vedy sa často spoliehajú na nepriame dôkazy. Fyzici nemôžu priamo vidieť subatomárne častice, takže musia overiť ich existenciu pozorovaním zradných dráh, ktoré častice zanechávajú v špeciálnych komorách. Nedostatok priamych pozorovaní nerobí výsledky fyzikov menej istými.

To úplne postráda zmysel – tieto experimenty s komorami sú stále pozorovaniami v prítomnosti a sú opakovateľné. Dinosaurus, ktorý sa mení na vtáka pred 150 mil. rokov, nie je ani pozorovateľným javom v skutočnom čase, či priamo alebo nepriamo, ani nie je opakovateľným.

2. Prirodzený výber je založený na kruhovom myslení: Najschopnejší sú tí, ktorí prežijú a tí, ktorí prežijú sú považovaní za najschopnejších.

Toto je ďalší argument, na ktorého používanie sme už v minulosti upozornili kreacionistov v sekcii argumentov, ktoré by podľa nás kreacionisti nemali používať. Prečo by sme mali takto argumentovať, keďže tautológia je celkom bežná vo vede a keďže prirodzený výber je nutnou časťou štruktúry stvorenia / pádu? Pozrite Otázky a odpovede: Prirodzený výber (v angličtine).

3. Evolúcia je nevedecká, pretože nie je overiteľnou ani falzifikovateľnou. Vytvára tvrdenia o udalostiach, ktoré neboli pozorované a nikdy nemôžu byť opakované.

Toto neférové odmietnutie evolúcie ignoruje dva nutné rozdiely, ktoré rozdeľujú pole na aspoň dve široké časti: mikroevolúcia a makroevolúcia.

Pozrite sa na to, kto hovorí o „ignorovaní nutných rozdielov“! Všeobecne ich spájajú práve evoluční propagandisti (pozrite diskusiu o tejto téme v článku Čo je evolúcia? (v angličtine)). Mnohí definujú evolúciu ako „zmenu frekvencie génu v čase“ alebo „zostup so zmenou“, prípadne iné také termíny, ktoré znamenajú „mikro evolúcia“, a potom používajú príklady Darwinových piniek a industriálneho melanizmu u piadivky brezovej (spolu so sfalšovanými fotografiami) ako jasný dôkaz „evolúcie“ v zmysle „makro“ a ako vyvrátenie stvorenia! Príkladom toho je aj ateistka Eugenie Scott, výkonná riaditeľka honosne nazývanej organizácie Národné centrum pre vedecké vzdelávanie, ktorá je vedúcou organizáciou v tlačení evolučnej indoktrinácii. So súhlasom citovala učiteľku, ktorej žiaci povedali po jej „definícii“: „Samozrejme sa druhy menia v čase! Chcete povedať, že to je evolúcia?!“7

Keď sme si toto ujasnili, tak musíme povedať aj, že CMI radila ľuďom nepoužívať rozdelenie mikro/makro evolúcie v časti argumentov, ktoré by podľa nás kreacionisti nemali používať, pretože hlavným problémom nie je veľkosť zmeny, ale smer. Všetky zmeny, ktoré pozorujeme, sa týkajú iba triedenia a straty genetických informácií, pričom evolúcia človeka z buniek si vyžaduje zväčšovanie množstva informácií.

Mikroevolúcia sa pozerá na zmenu v druhoch v čase – zmeny, ktoré môžu viesť k speciácii, vytvoreniu nových druhov. Makroevolúcia skúma ako sa taxonomické skupiny vyššej úrovne než druh menia. Jej dôkazy sa často vyskytujú vo fosílnom zázname a DNA porovnávaní, aby sa vytvorila rekonštrukcia toho, aký vzťah existuje medzi rôznymi organizmami.

„Dôkazy“ však nehovoria za seba, ale musia byť interpretované. Ako Rennie tvrdí na konci, tieto dôkazy sa interpretujú v rámci materialistickej štruktúry. Potom sa materialisti otočia a tvrdia, že evolúcia je hlavným dôkazom materializmu, ktorý bol za ňu v prvom rade zodpovedný! Kreacionisti interpretujú tie isté dôkazy, ale pomocou biblickej štruktúry – pozrite Predpoklady vs. dôkazy (v angličtine). To, ako kreacionisti narábajú s fosílnym záznamom, je vysvetlené v článkoch, v knihe a na stránke Otázok a odpovedí (vpravo).

Porovnanie DNA je iba podkategóriou argumentu homológie, ktorý sa tiež dá vysvetliť podľa Biblie. Spoločný dizajnér je ďalšou interpretáciou, ktorá dáva zmysel tým istým skutočnostiam. Architekt často používa tie isté materiály pri rôznych budovách a výrobca auta často používa tie isté časti v rôznych autách. Prečo by sme teda mali byť prekvapení, keby Dizajnér života použil tú istú biochémiu a štruktúry v mnohých rôznych organizmoch? Naopak, keby boli všetky organizmy úplne odlišné, mohlo by to vyzerať, akoby existovali mnohí dizajnéri namiesto jedného. Pozrite Podobné štruktúry = spoločný predok? (v angličtine)

Keďže DNA obsahuje kódy pre štruktúry a biochemické molekuly, mali by sme očakávať, že najpodobnejšie tvory majú najpodobnejšiu DNA. Ľudoopy a ľudia sú cicavce s podobnými tvarmi, takže aj s podobnou DNA. Mali by sme očakávať, že ľudia budú mať DNA viac podobnú s iným cicavcom, ako napríklad s prasaťom, než s plazom (napríklad so štrkáčom). A tak to aj je. Ľudia sú veľmi odlišní od kvasiniek, ale majú spoločnú nejakú biochémiu, preto by sme mali očakávať, že ľudská DNA bude viac odlišná od DNA kvasinky, než od DNA ľudoopa.

Takže všeobecný vzor podobnosti sa nemusí vysvetľovať cez spoločných predkov (evolúcia). Taktiež existujú aj niektoré záhadné anomálie pri evolučnom vysvetlení – podobnosti medzi organizmami, o ktorých evolucionisti neveria, že sú úzko príbuzné. Napríklad hemoglobín, čo je komplexná molekula, ktorá nesie kyslík v krvi a spôsobuje jej červenú farbu, sa nachádza u stavovcov. Nachádza sa však aj u niektorých dážďoviek, hviezdic, kôrovcov, mäkkýšov a dokonca aj v niektorých baktériách. α-hemoglobín krokodílov je viac podobný tomu v kurčatách (17,5 %), než tomu vo vreteniciach (5,6 %), ktoré sú „príbuzné“ plazy.8 Jeden antigénový receptor má tú istú nezvyčajnú štruktúru jedného reťazca v ťavách a v jednom druhu žralokov, pričom sa to nedá vysvetliť spoločným predkom tiav a žralokov.9 Existujú tiež aj mnohé iné príklady podobnosti, ktoré nemôžu byť spôsobené evolúciou.

V prítomnosti aj väčšina kreacionistov uznáva, že mikroevolúcia bola potvrdená testami v laboratóriách (napríklad pri skúmaní buniek, rastlín a vínnych mušiek), ako aj v teréne (napríklad pri grantových výskumoch vyvíjajúcich sa tvaroch zobákov piniek na Galapágoch).

A prečo by to mali kreacionisti odmietať? To všetko je súčasťou padlého sveta, pričom sme nikdy nevideli, že tieto procesy by prinášali nové genetické informácie. Poukázali sme tiež na to, že všetky druhy zmeny, ktoré pozorujeme, sú tým zlým druhom pre evolučný príbeh. Pozrite Vlak evolúcie prichádza (v slovenčine).

Prirodzený výber a iné mechanizmy – ako zmeny chromozómov, symbióza a hybridizácia – dokážu vytvoriť závažné zmeny v populáciách pri dostatočnom čase.

Znova, zväčšujú tieto závažné zmeny množstvo informácie? Pozorujeme ako populácie strácajú informácie a prispôsobujú sa v hraniciach informácií, ktoré už majú. Evolúcia ľudí z buniek si vyžaduje niečo iné, ako postupné pridávanie masívneho množstva genetických informácií, ktoré sú nové nielen pre populáciu, ale aj pre biosféru.

Historická prirodzenosť makroevolúčneho výskumu si vyžaduje vytváranie záverov z fosílií a DNA namiesto priameho pozorovania. Avšak v historických vedách (ktoré zahŕňajú astronómiu, geológiu a archeológiu ako aj evolučnú biológiu) sa hypotézy dajú stále otestovať tým, že sa overí, či súhlasia s fyzickým dôkazom a či vedú k overiteľným predpovediam o budúcich objavoch. Napríklad evolúcia naznačuje, že medzi najstarším známym predkom ľudí (asi 5 miliónov rokov) a zjavením sa anatomicky moderných ľudí (asi 100 000 rokov), by sme mali nájsť postupnosť hominidných tvorov s črtami, ktoré sú postupne viac modernými a menej podobnými ľudoopom a to presne fosílny záznam ukazuje.

Fosílny záznam v skutočnosti ukazuje, dokonca aj keby sme pripustili evolučné datovacie metódy (v angličtine), že táto jasná postupnosť existuje iba v mysliach evolučných popularistov. Marvin Lubenow poukazuje vo svojej knihe Kosti sporu (v angličtine) na to, že rôzne údajné „prechodné ľudoopy“ netvoria hladkú postupnosť v evolučných „vekoch“, ale sa značne prekrývajú. Časový interval, v ktorom sa nachádzajú fosílie Homo sapiens, obsahujú napríklad celý časový interval fosílií Homo erectus, ktorý je údajne naším predkom. Keď sa tiež rôzne fosílie analyzujú až do hĺbky, ukáže sa, že nie sú prechodné a dokonca ani nie mozaikové. Morfológia sa tiež prekrýva – Článok v Journal of Creation od kreacionistu Johna Woodmorappe s názvom Neexistujúce prechody v „ľudskej evolúcii“ – sa podľa podmienok evolucionistov dostáva k záveru z analýzy mnohých charakteristík, že Homo ergaster, H. erectus, H. neanderthalensis ako aj H. heidelbegensis boli veľmi pravdepodobne „rasovými“ variantmi moderného človeka, pričom H. habilis a iná vzorka s názvom H. rudolfensis boli iba druhom australopithiecínov. V skutočnosti sa H. habilis dnes považuje za neplatné meno, pravdepodobne vytvorené spojením úlomkov fosílií australopithicína a H. erecta do tohto „taxonomického odpadkového koša“.

Nikto by však nemal nájsť – a ani nenachádza – fosílie moderných ľudí vo vrstvách z Jurskej periódy (65 mil. rokov).

Samozrejme, ja ani neverím vo vek milióny rokov (pozrite knihe Mladá Zem (v angličtine), ktorý obsahuje nejaké dôvody prečo, ale mám dosť znalostí, aby som vedel, že Rennie urobil kiks dokonca aj podľa svojho vlastného pohľadu. Evolucionisti priraďujú vek 65 miliónov rokov K-T (Hranice medzi kriedou a paleogénom), nie Jurskej perióde, ktorá údajne mala byť pred 208-144 mil. rokov. [Potom ako sme zverejnili túto odpoveď, webová verzia článku Scientific American opravila túto chybu]

V skutočnosti si evolucionisti môžu jednoducho prispôsobiť takéto „nemiestne fosílie“, ako to aj urobili so živými vzorkami ryby Coalacanth a s Wolémiou. Tie sú rovnako senzačné z hľadiska evolučného paleontológa ako nájdenie živého dinosaura. Keďže materialistický model (rámec interpretovania) je veľmi nutný, tak by evolucionisti mohli vysvetliť „starú“ ľudskú fosíliu „prepracovaním“ (premiestnením z pôvodnej hĺbky pochovania) alebo by možno priradili také kosti inému zvieraťu, keďže všetci „vieme“, že ľudia nemôžu byť tak hlboko vo fosílnom zázname! Napríklad známa fosília stopy chodiaceho dvojnožca v Laetoli v Afrike – Dr Russel z University of Chicago ukázal, že tieto stopy sú rovnaké, ako stopy, ktoré obvykle vytvárajú bosí ľudia. Keďže však boli datované milióny rokov predtým, ako existovali moderní ľudia, podľa viery evolucionistov, sú považované za stopy australopithecína napriek tomu, že australopithecínske kosti chodidla sú podstatne odlišné od ľudských. Potom v úžasnom zvrate sa používajú tieto isté stopy ako dôkaz toho, že australopithecíni chodili vzpriamene ako ľudia – bez ohľadu na skutočnosť, že iné aspekty ich anatómie svedčia o inom. Ďalším dobrým príkladom, ako predpoklady výskumníka môžu viesť k všelijakým možným špeciálnym vyhláseniam, je vysvetlenie jasného dôkazu fosílnych belemnitov v článku Sú vedci objektívni? (v angličtine).

Poradie fosílií môže byť vysvetlené v rámci stvorenia, ktoré sa vyhýba niektorým protirečeniam evolučného pohľadu. Pozrite Kde sú všetky ľudské fosílie? (v angličtine) a Fosílny záznam sa stáva čím ďalej tým viac náhodným (viac technické, v angličtine).

Evolučná biológia bežne vytvára oveľa prepracovanejšie a presnejšie predpovede ako táto a výskumníci ich stále testujú.

Evolúcia sa dá vyvrátiť aj inými spôsobmi. Keby sme mohli zaznamenať spontánnu generáciu jednej komplexnej formy života z neživej hmoty, aspoň niekoľko tvorov, ktoré vidíme vo fosílnom zázname, sa muselo vytvoriť týmto spôsobom.

To by nevyvrátilo evolúciu, keďže celkovo je evolúcia iba zhrnutie množstva predstáv o prirodzenom pôvode (bez Boha). Evolucionisti už veria v spontánnu generáciu, ale teraz ju nazývajú chemickou evolúciou. V skutočnosti by boli radi, keby nejaký, alebo dokonca niekoľko, príkladov spontánnej generácie boli zaznamenané, pretože by to ospravedlnilo ich vieru, že život vznikol bez inteligentného Stvoriteľa. Taktiež by to vyriešilo ich problém s tým, že DNA v mikróboch neukazuje vzor, ktorý súhlasí so spoločným pôvodom – bolo v tomto zmysle už navrhnutých niekoľko spontánnych generácií bez akéhokoľvek náznaku, že by to vyvrátilo evolúciu.10

Mimochodom je dôležité poznamenať, že nekomplexná forma života je nemožnosť, keďže tá musí mať schopnosť sa množiť. Dokonca aj ten najjednoduchší skutočne seba množiaci sa organizmus, Mycoplasma, má 482 génov s 580 000 „písmenami“ (základnými pármi). Ale dokonca sa zdá, že ani to nie je dostatočné na to, aby sa tento organizmus uživil bez parazitovania na komplexnejších organizmoch. Parazitizmus pravdepodobne vznikol zo straty nejakého množstva genetickej informácie, ktorá je potrebná na tvorbu potrebných živín (pozrite Rozpad genómu v Mycoplazmách). Preto by mala byť hypotetická prvá bunka, ktorá by sa dokázala samostatne uživiť, ešte komplexnejšia.

Ak by sa zjavili superinteligentní mimozemšťania a tvrdili by, že stvorili život na Zemi (alebo aspoň nejaké druhy), tak by čisto evolučné vysvetlenie bolo spochybnené. Nikto však zatiaľ podobné dôkazy nepriniesol.

Biblia tvrdí o sebe, že je zjavením od Stvoriteľa života a vesmíru, ktorý určite „tvrdil, že stvoril život na Zemi“, ale Rennie nevidí, že by to malo spochybniť evolúciu. Pritom existujú výborné dôkazy toho, že tvrdenia Biblie sú pravdivé (pozrite Otázky a odpovede: Biblia (v angličtine)). Rennie sa však zjavne už rozhodol, že tie dôkazy neexistujú – to by pravdepodobne rozrušilo jeho materialistickú vieru.

Treba poznamenať, že myšlienka falzifikovateľnosti ako definujúca charakteristika vedy vznikla u filozofa Karla Poppera v 30. rokoch 20. st.. Nedávne vypracovanie jeho myšlienky rozšírilo najužšiu interpretáciu jeho princípu práve preto, lebo by to odstránilo príliš veľa vetiev jasného vedeckého výskumu.

To je jednoducho pokus o imunizovanie evolúcie od tej istej kritiky, ktorá sa používa proti kreacionistom. Ako často poznamenávame, je ťažké prísť s definíciou „vedy“, ktorá by zahŕňala evolúciu a vylučovala stvorenie, ak nie je nehanebne samoúčelná. Niekedy tieto definície protirečia sami sebe, napr. niektorí ľudia, vrátane Goulda, tvrdili, že stvorenie nie je vedecké, pretože sa nedá testovať a potom pokračovali vysvetlením toho, ako bolo údajne otestované a vyvrátené.

4. Čím ďalej, tým väčší počet vedcov pochybuje o pravdivosti evolúcie

Žiadne dôkazy nenaznačujú, že evolúcia stráca svojich prívržencov. Zdvihnite akékoľvek vydanie biologického žurnálu, ktorý prechádza cez peer-review, a nájdete články, ktoré podporujú a šíria evolučné výskumy alebo také, ktoré prijímajú evolúciu ako základný koncept.

Je logicky možné, aby viera stratila prívržencov, aj keď žurnály stále vydávajú články, ktoré podporujú ich vieru. Renniemu by sa hodilo, keby preštudoval jednoduchú logiku (môj článok Logika a stvorenie (v slovenčine), by mohol pomôcť).

Naopak vážne vedecké publikácie, ktoré spochybňujú evolúciu sú skoro neexistujúce. V strede 90. rokov 20. storočia George W. Gilchrist z University of Washington urobil prieskum tisícok žurnálov a základnej literatúry, kde hľadal články o inteligentnom dizajne alebo o stvorení. Nenašiel medzi týmito stovkami tisíc vedeckých článkov ani jeden. Počas posledných dvoch rokov Barbara Forrest z Southeastern Louisiana University a Lawrence M. Krauss z Case Western Reserve University nezávisle robili podobné prieskumy s rovnakými výsledkami.

Vedeli by však, čo majú hľadať? Taktiež, ako je poukázané nižšie, alebo vyššie samotnou Scientific American, je málo pravdepodobné, že sa kreacionisti odhalia a budú riskovať diskrimináciu, ktorú symbolizuje Scientific American. Boli by napríklad žurnály Nature a Science niekedy vedome ochotné vydať článok, ktorý by bol priaznivý k stvoreniu? To ťažko. Ale napriek predpojatosti takýchto publikácií sa podarilo kreacionistickým vedcov vydať články, keď boli kreacionistické dôsledky dostatočne zamaskované. To poukazuje na to, že naozaj robia skutočný vedecký výskum. Pozrite Vydávajú kreacionisti články v známych žurnáloch? (v angličtine).

Kreacionisti odpovedajú na to tým, že ich dôkazy odmieta predpojatá vedecká spoločnosť.

Tento komentár je absolútne úžasný, keďže pochádza zo žurnálu, ktorý verejne dosiahol vrchol anti-kreacionistickej cenzúry, ako bolo ukázané vyššie.

Ale podľa reaktorov Nature, Science a iných vedúcich žurnálov, je podaných málo anti-evolucionistických dokumentov.

Ako sme poukázali, existuje jasný dôkaz cenzúry žurnálov Scientific American, Science a Australasian Science, kde nedovolili kreacionistom ani tú prirodzenú láskavosť práva odpovedať. Potom prečo by tým mali vedci strácať svoj čas? Vedia o tom, že ich práce budú odmietnuté bez ohľadu na to, ako dobrý je výskum! Práve preto vytvorili kreacionisti pred mnohými rokmi svoje vlastné žurnály so systémom peer-review.

Niektorí anti-evolcionistickí autori vydali svoje práce vo vážnych žurnáloch. Práve tie však zriedkavo útočia priamo na evolúciu alebo sa snažia podávať kreacionistické argumenty. …

Samozrejme, že nie pri takej fanatickej cenzúre.

… Pri najlepšom poukazujú na niektoré problémy evolúcie, ktorú sú nevyriešené a ťažké (čo nikto nevyvracia).

Zaujímavé priznanie, ale to „ťažko“ je dojem, ktorý vytvárajú evolucionisti u verejnosti.

V skratke kreacionisti nedávajú vedeckému svetu dobrý dôvod, aby ich bral vážne.

Prečo teda nás berie Rennie vážne a píše tento článok?

5. Spor medzi samotnými evolučnými biológmi ukazuje, ako málo serióznej vedy podporuje evolúciu.

Evoluční biológovia vášnivo debatujú o rôznych témach: ako nastáva speciácia, rýchlosť evolučných zmien, dedičný vzťah medzi vtákmi a dinosaurami, či neandertálci boli druhom oddeleným od moderných ľudí a veľa ďalších vecí. Tieto spory sú podobné tým, ktoré môžeme nájsť v iných častiach vedy. Napriek tomu existuje univerzálne prijatie evolúcie ako reálnej udalosti a základného princípu v biológii.

To je iba táranie a spájanie sa proti kreacionistom. Je to starý trik tvrdenia, že „neexistujú pochybnosti o tom, že evolúcia nastala. Jediný spor je o tom, ako nastala.“

Moderná evolučná teória sa však celá zaoberá poskytovaním možného mechanizmu na vysvetlenie komplexnosti života bez Boha. Ak spory spochybňujú priaznivé mechanizmy, tak sa potom materialistická apologetika rozpadá. Podporovatelia rôznych evolučných táborov vytvárajú smrteľné útoky proti mechanizmom, ktoré navrhujú opozičné tábory, takže je úplne logické, aby na to poukazovali kreacionisti.

Pri pôvode vtákov napríklad existujú dve hlavné teórie: vtáky sa vyvinuli „zo zeme“, teda z bežiacich dinosaurov, a druhá, že sa vyvinuli „zo stromov“, teda z malých plazov. Obidve strany predkladajú devastačné argumenty proti opačnej strane. Dôkazy naznačujú, že obidve strany kritikov majú pravdu – vtáky sa nevyvinuli z bežiacich dinosaurov, ale ani z mini-krokodílov žijúcich na stromoch. V skutočnosti sa vtáky vôbec nevyvinuli z nevtákov!

Podobne podporovatelia „trhavej“ evolúcie (saltationizmus a k nej príbuzné prerušované rovnováhy) poukazujú na to, že fosílny záznam neukazuje postupnosť a že hypotetické prechodné formy by boli nevýhodné. Podporovatelia postupnej evolúcie však poukazujú na to, že veľké zmeny, ktoré spôsobujú rast množstva informácií, sú také nepravdepodobné, že by to vyžadovalo dovolávať sa na sekulárny zázrak. Kreacionisti súhlasia s obidvoma stranami: prerušovaná evolúcia nemôže nastať a postupná evolúcia nemôže nastať – v skutočnosti evolúcia ľudí z častíc nemôže vôbec nastať!

Nanešťastie nečestní kreacionisti ukázali ochotu vytrhávať komentáre vedcov z kontextu, aby prehnali a prekrútili spory.

Toto „vytrhávanie z kontextu“ je častý výrok, ktorý opakujú skeptici a ich spojenci v cirkvi. Najnezmyselnejšia vec, čo sa dá urobiť, je napísať autorovi a pýtať sa ho, či bol zle citovaný, čo v skutočnosti robia niektorí anti-kreacionisti bez ohľadu na to, ako to môže byť prekvapivé. Na to, aby sa ukázal zlý citát, stačí porovnať citát s originálom.

Kto pozná prácu paleontológa Setephena J. Goulda z Harvardu vie, že Gould nebol iba spoluautorom modelu prerušovaných rovnováh, ale bol aj jeden z najvýrečnejších obrancov evolúcie. (Prerušované rovnováhy vysvetľujú vzory vo fosílnom zázname návrhom, že väčšina evolučných zmien nastáva počas geologicky krátkych intervalov – ktoré by stále mohli trvať stovky generácií.) Napriek tomu nachádzajú kreacionisti potešenie pri pitvaní fráz z Gouldovej rozsiahlej prózy, aby vyznel, akoby pochyboval o evolúcii …

Nič také nerobia. Naopak, jasne hovoria, že Gould bol oddaným evolucionistom, ktorý však kritizoval mnohé aspekty neo-darvinistickej teórie. Citovanie Goulda je úplne čestná stratégia používania nepriateľského svedka. Pozrite Gould šomre na kreacionistické „zmocňovanie sa“ jeho výrokov (v angličtine) [a o jeho úmrtnom ozname (v angličtine), ktorý bol napísaný po uverejnení tohto článku].

… a prezentujú jeho prerušené rovnováhy, akoby dovoľovali, aby sa nové druhy objavovali za noc, alebo aby sa vtáky vyliahli z vajíčok plazov.

Po prvé, evolucionisti prezentujú Gouldove myšlienky korektne a tieto myšlienky nie sú exkluzívnym vlastníctvom evolucionistov. Po druhé, dokonca aj mnohí evolucionisti si myslia, že Gouldove neuvážené (z evolučného pohľadu) komentáre sú iba jeho vinou. Napríklad Richard Goldschmidt bol známy propagovaním teórie „nádejného netvora“, ktorý naozaj hovoril niečo v tom zmysle, že sa vtáky vyliahli z vajíčok plazov. Pritom Gould napísal článok s názvom „návrat nádejných netvorov“11, kde povedal:

„Predpovedám však, že počas nasledujúceho desaťročia bude Goldschmidt ospravedlnený vo svete evolučnej biológie.“
Keď ste konfrontovaný citáciou vedeckej autority, ktorá sa zdá, že spochybňuje evolúciu, trvajte na tom, aby ste videli výrok v kontexte. Skoro vždy sa ukáže, že útok na evolúciu bol klamný.

To sa ľahko hovorí, ale ťažko dokazuje. Keby napríklad existoval citát na našej stránke, ktorý by bol „vytrhnutý z kontextu“, tak by sme chceli o tom vedieť, pretože nechceme ľudí zavádzať. Keď také veci zriedkavo nastali v našej literatúre počas rokov, tak sme ich ochotne opravili. Rennie povedal mnohé silné tvrdenia, ktoré však nie sú vôbec opodstatnené.

6. Ak sa ľudia vyvinuli z opíc, prečo stále existujú opice?

Tento prekvapivo častý argument odhaľuje niekoľko úrovní neznalosti evolúcie.

To je pravda, preto CMI varovala proti jeho používaní v časti argumenty, ktoré si myslíme, že by kreacionisti NEMALI používať (v angličtine). V ďalšom citovanom odseku Rennie robí tú istú chybu ako mnohí iní, čo sa týka spoločného predka, uvedomuje si však hlavný problém toho argumentu.

Prvá chyba je, že evolúcia neučí, že ľudia sa vyvinuli z opíc. Tvrdí však, že majú spoločného predka.

Ten by podľa G.G. Simpsona a Goulda bol nazývaný ľudoopom alebo opicou podľa kohokoľvek, kto by ho uvidel, takže je to bezvýznamná kritika od tých, čo to hovoria.

Hlbšia chyba je, že táto námietka je rovnocenná s otázkou: „Ak sa deti vytvorili z dospelých, tak prečo stále existujú dospelí?“ Nové druhy sa vyvíjajú oddelením sa od iných založených druhov, keď sa populácie organizmu odizolujú od hlavnej časti ich rodiny a získajú dostatočné množstvo rozdielov na to, aby ostali navždy odlišné. Pôvodný druh môže potom prežiť na neurčitú dobu alebo môže zahynúť.

Presne na to sme poukazovali v Creation Ministries International!

7. Evolúcia nedokáže vysvetliť, ako sa objavil život na Zemi.

Pôvod života je stále veľkou záhadou, biochemici však zistili, ako sa mohli vytvoriť primitívne nukleové kyseliny, aminokyseliny, ako aj iné súčiastky potrebné pre život …

V skutočnosti zistili, že niektoré základné súčiastky sa NEDAJÚ vytvoriť, napr. cytozín (pozrite Pôvod života: nestabilita základných súčiastok (v angličtine)).

… a ako sa zorganizovali, aby vytvorili samostatne sa replikujúce, sebestačné jednotky, …

To je iba klamstvo vzhľadom na to, že spontánna polymerizácia je obrovskou prekážkou, ktorú musia neživé chemikálie prekonať (pozrite Pôvod života: Problém polymerizácie (v angličtine)). Rovnako je problémom aj vytvoriť molekuly s rovnakou chiralitou (pozrite Pôvod života: problém chirality (v angličtine)), ako aj prekonanie prirodzenej nestability údajných stavebných kameňov (pozrite Pôvod života: nestabilita stavebných kameňov (v angličtine)). Chemickí evolucionisti ešte nevyriešili tieto problémy a majú veľmi ďaleko od toho, aby vytvorili samostatne sa replikujúci systém, ktorý má taký význam pre bunky (samostatne sa replikujúce enzýmy? (v angličtine)).

… ktoré tvoria základ bunkovej biochémie. Astrochemická analýza naznačuje, že časť týchto látok mohla vzniknúť vo vesmíre a padnúť na Zem v kométach, čo je scenár, ktorý by mohol vyriešiť problém toho, ako vznikli tieto zložky pri podmienkach, ktoré prevládali, keď bola naša planéta mladá.

Znova to je iba zbožné želanie, ktoré je čiastočne motivované beznádejnosťou súčasných teórií o spontánnom vzniku života na Zemi – pozrite Cukre z vesmíru? Dokazujú evolúciu? (v angličtine) a Prišli stavebné kamene života z vesmíru? (v angličtine).

Kreacionisti sa niekedy snažia znehodnotiť celú evolúciu tým, že poukazujú na to, že veda v súčasnosti nedokáže vysvetliť pôvod života. Aj keby však život na Zemi nemal evolucionistický pôvod (keby napríklad mimozemšťania priniesli prvé bunky pred miliardami rokov), tak je evolúcia od tej doby silne potvrdená nespočetnými mikroevolučnými a makroevolučnými výskumami.

Znova tu vidíme hru so zámenou významu, čo sa týka evolúcie. V každom prípade to bagatelizuje skutočný problém. Evolúcia je pseudo-intelektuálnym ospravedlnením pre materializmus, pretože jej zmysel je vysvetliť život bez Boha. Materializmus by teda mal veľký problém, keby evolúcia mala problém rovno na počiatku („chemická evolúcia“). V konečnom dôsledku ak proces nemôže ani naštartovať, tak potom nemôže ani ísť ďalej.

8. Je matematicky nemysliteľné, aby čokoľvek komplexné ako bielkovina, nieto ešte živá bunka alebo človek, mohlo vzniknúť náhodou.

Náhoda hrá úlohu v evolúcii (náhodné mutácie napríklad môžu vytvoriť nové črty), ale evolúcia nie je závislá od náhody pri vytváraní organizmov, bielkovín a iných objektov. Práve naopak: prirodzený výber, základný známy princíp evolúcie, využíva nenáhodné zmeny tým, že zachováva „žiaduce“ (adaptívne) črty a odstraňuje tie nežiaduce (neadaptívne).

Avšak surovina, na ktorú pôsobí prirodzený výber je súbor náhodných chýb kopírovania (mutácie). Ak by bola evolúcia človeka z častíc pravdivá, mali by sme očakávať, že objavíme nespočetné mutácie, ktoré zväčšujú obsah informácií. Neobjavili sme však ani jeden nespochybniteľný príklad.

Pokým ostáva sila výberu konštantná, tak prirodzený výber môže potlačiť evolúciu jedným smerom a produkovať sofistikované štruktúry počas prekvapivo krátkych časov.

Príklad toho by bol pekný.

Predstavte si ako analógiu 13-písmenovú sekvenciu „TOBEORNOTTOBE“ (BYŤČINEBYŤ). Hypoteticky, by milión opíc, z ktorých každá tlačí jednu frázu za sekundu, potrebovalo až 78 800 rokov na to, aby našli túto frázu s pomedzi 2613 sekvencií tej dĺžky. Avšak v 80. rokov 20. storočia Richard Hardison z Glendale College napísal počítačový program, ktorý vytvoril náhodne frázy, pričom zachovával pozície jednotlivých písmen, ktoré boli náhodou na správnom mieste (čiže hľadal frázy, ktoré sú stále viac podobné Hamletovej). V priemere program vytvoril frázu iba počas 336 opakovaní, čo je menej ako 90 s. Ešte viac úžasná je skutočnosť, že mohol vytvoriť celú Shakespearovu hru iba za 4 a pol dňa.

Tieto počítačové programy boli široko propagované ateistom Richardom Dawkinsom, ale obsahujú veľa klamstva. Také simulácie, aké Dawkins, a teraz Rennie, navrhuje ako „simulácie“ evolúcie, smerujú k známemu cieľu a preto sa nedajú považovať za paralelu k evolúcii, ktorá nie je predvídavá, preto „Slepý hodinár“. Simulácie taktiež používajú „organizmy“ s vysokou rýchlosťou reprodukcie (ktoré tvoria mnoho potomkov), s vysokým množstvom mutácii, s vysokou pravdepodobnosťou užitočnej mutácie a výberovým koeficientom 1 (dokonalý výber) namiesto 0,01 (alebo menej), čo je presnejšou paralelou reálneho života. „Organizmy“ majú malé „genómy“ s veľmi malým informačným obsahom, takže sú odolnejšie katastrofickým chybám a nepôsobia na nich chemické a termodynamické obmedzenia skutočného organizmu.

Pre ďalšie informácie si pozrite vyvrátenie Dawkinsovej knihy Climbing Mt Improbable, Slová Weasel a Skúmanie Dawkinsovho programu weasel (všetky v angličtine). Taktiež sme v TJ 16(2) vydali článok o realistickejšej počítačovej simulácii, Weasel, flexibilný program na skúmanie deterministických počítačových „demonštrácií“ evolúcie (v angličtine), pričom sa program dá stiahnuť tu. To ukazuje, že sa cieľ nedosiahne, ak sa naprogramujú realistické hodnoty alebo to trvá tak dlho, že sa ukáže, že evolúcia je nemožná. Na vyvrátenie celej myšlienky počítačových simulácií evolúcie, hlavne tých zamaskovaných ako genetické algoritmy, pozrite Genetické algoritmy – ukazujú ako funguje evolúcia? (v angličtine) – všetky tieto problémy platia aj na zjednodušenú „simuláciu“, o ktorej píše Rennie.

Taktiež, keď ide o vznik prvého života, nemôžeme hovoriť o prirodzenom výbere, pretože si to vyžaduje bytosť, ktorá sa dokáže samostatne replikovať. Preto jedine náhoda musí vytvoriť presný reťazec, ktorý potrebujeme, preto sú tieto simulácie nepoužiteľné (Pozrite: Otázky a odpovede: pravdepodobnosť (v angličtine)). Ďalším problémom údajnej chemickej polievky je reverzibilita (možnosť obrátenia procesu), ktorá zintenzívňuje ťažkosť vytvorenia presného reťazca náhodou – pozrite Dokážu opice napísať 23. Žalm? (v angličtine).

9. Druhá termodynamická veta hovorí, že sa v systéme stále zväčšuje neporiadok. Živé bunky sa preto nemohli vyvinúť z neživých chemikálií a mnohobunkový život sa nemohol vyvinúž z jednobunkovcov.

Tento argument je odvodený z nepochopenia druhej vety.

Bolo by prekvapivé, podľa našej skúsenosti, keby anti-kreacionista, ktorý nebol vyučený v chémii a vo fyzike, sám rozumel druhej vete. Ako sa ukáže neskôr, biológ Rennie nie je výnimkou. Mal by som povedať, že Rennieho formulácia kreacionistického argumentu nie je spôsob, akoby to povedal informovaný kreacionista – pozrite Otázky a odpovede: Termodynamika (v angličtine).

Keby to bolo nemožné, tak by krištáli minerálov a snehové vločky tiež neboli možné, pretože sú tiež komplexné štruktúry, ktoré sa spontánne sformujú z neusporiadaných častí.

Nie, ako zvyčajne, tento anti-kreacionista si mýli poriadok (opakovanie, nízke množstvo informácií) s komplexnosťou (neopakované, vysoké množstvo informácií). Pozrite sa na túto odpoveď ďalšiemu vedeckému spisovateľovi a anti-kreacionistovi, ktorý urobil tú istú chybu.

Druhá veta v skutočnosti tvrdí, že celková entropia uzavretého systému (taký, v ktorom energia nevchádza do systému ani z neho neuniká) …

Kvalifikovaní fyzikálni chemici častejšie používajú názov izolovaný systém, pričom uzatvoreným systémom myslia taký systém, kde sa dá vymieňať energia s okolím ale nie hmota.

… sa nemôže znižovať. Entropia je fyzikálny koncept, ktorý sa často popisuje ako neporiadok, ale sa výrazne odlišuje od významu slova ako sa hovorovo používa.

S týmto úplne súhlasíme a často na to poukazujeme.

Je však ešte nutnejšie, že druhá veta dovoľuje, aby sa znižovala entropia časti systému, zatiaľ čo iné časti prechádzajú nárastom, ktorý to vyváži. Preto dokáže naša planéta ako celok rásť v komplexnosti, pretože Slnko vyžaruje do nej teplo a svetlo a väčšia entropia Slnka, ktorá sa vytvára pri jadrovej fúzii, je viac ako dostatočná na vyváženie sústavy. Jednoduché organizmy dokážu nabrať energiu pri svojom raste komplexnosti konzumovaním iných foriem života a neživých materiálov.

Táto vstupná energia je potrebná ale nie dostatočná. Hypotetický vôl by vytvoril neporiadok v obchode na porcelán, keby sme však toho istého vola použili ako generátor, tak by jeho energia bola využitá na vykonanie užitočnej práce. Podobne majú živé organizmy stroje na usmerňovanie energie zo slnečného svetla a z jedla, vrátane motoru ATP syntázy. Na existenciu strojov však treba predpokladať teleológiu (zámer), čo znamená, že stroje museli mať inteligentný zdroj.

10. Mutácie sú nevyhnutné pre evolučnú teóriu, ale mutácie dokážu iba odstraňovať črty. Nedokážu vytvoriť nové črty.

Práve naopak. Biológia zaznamenala mnohé črty, ktoré boli vytvorené mutáciami (zmenami na istých miestach v DNA organizmu) – napríklad bakteriálna rezistencia na antibiotiká.

Toto je vážne nesprávne reprezentovanie kreacionistickej pozície. Problémom nie sú nové črty, ale nové genetické informácie. V žiadnom známom prípade nebola rezistencia na antibiotiká spôsobená novými informáciami. Existuje niekoľko spôsobov, pri ktorých strata informácií dokáže spôsobiť rezistenciu – pozrite Antrax a antibiotiká: je evolúcia relevantná? (v angličtine). Poukázali sme mnohými spôsobmi na to, ako nové črty, dokonca aj užitočné, adaptívne črty, môžu vzniknúť cez stratu genetických informácií (ktoré sa dajú očakávať pri mutáciách). Pozrite napríklad Chrobáčie kiksy (v angličtine).

Mutácie, ktoré vznikajú v druhu génov homeobox (Hox), ktoré regulujú vývin zvierat, dokážu vytvárať komplexné efekty. Hox gény regulujú, kde majú rásť chodidlá, krídla, tykadlá a časti tela. Napríklad vo vínnych muškách, mutácia nazývaná Antennapedia spôsobuje rast chodidiel tam, kde by mali rásť tykadlá.

Znova nemáme rast množstva informácií! Naopak mutácie hox génov spôsobujú prehodenie už existujúcich informácií na zlé miesto. Pozrite tiež Hox (homeobox) gény – záchrancovia evolúcie? a Hox gény – bola dokázaná makro-evolúcia? (články v angličtine). Hox gény nevytvorili žiadne informácie, ktoré by vytvorili komplexné štruktúry chodidiel, ktoré v mravcoch a včelách zahŕňajú veľmi komplexné mechanické a hydraulické štruktúry, ktoré dovoľujú tomuto hmyzu priľnúť sa na rôzne povrchy – pozrite Prekvapivá lepkavosť (v angličtine).

Tieto abnormálne končatiny nie sú funkčné, ale ich existencia poukazuje na to, že genetické chyby dokážu vytvoriť komplexné štruktúry, ktoré prirodzený výber testuje pre prípadné možné využitie.

Úžasné – prirodzený výber dokáže skúšať „možné využitie“ „nefunkčných“ (t.j. zbytočnýc h!) končatín na zlých miestach. Takéto deformácie by boli aktívnymi prekážkami prežitiu.

Molekulárna biológia ďalej objavila mechanizmy genetickej zmeny, ktoré sú na vyššej úrovni ako bodové mutácie a tým rozširujú možnosti, ktorými sa môžu objaviť nové črty. Funkčné moduly v génoch môžu byť spojené zvláštnymi spôsobmi. Celé gény môžu byť náhodne zdvojené v DNA organizmu a tieto zdvojené gény sa ďalej môžu zmeniť mutáciami na gény, ktoré tvoria nové komplexné vlastnosti.

Duplikácia génov, polyploidie, vkladanie, atď. nepomáhajú – tie reprezentujú rast množstva DNA, ale nie nárast množstva funkčných genetických informácií – tie nevytvárajú nič nové. Makroevolúcia si vyžaduje nové gény (napríklad na vytvorenie peria u plazov).

V rastlinách, ale nie v zvieratách (okrem zriedkavých výnimiek), zdvojenie génov všetkých chromozómov môže vytvoriť jednotlivca, ktorý sa nedokáže ďalej krížiť s rodičovským druhom – to sa nazýva polyploidia. Napriek tomu, žeby sme to technicky mohli nazvať novým druhom kvôli izolácii rozmnožovania, neboli vytvorené žiadne nové informácie, ale nastalo iba zdvojenie existujúcich informácií. Keby porucha v procese tlače spôsobila, že každá strana knihy bola zdvojená, tak by nebola viac informačná ako normálna kniha. (Statoční študenti evolučných profesorov by sa mohli spýtať, či dostanú extra body za odovzdanie dvoch kópií tej istej seminárnej práce.)

Zdvojenie jedného chromozómu je väčšinou škodlivé, ako napríklad v Dawnovom syndróme. Vkladanie je veľmi efektívny spôsob, ako úplne zničiť funkčnosť existujúcich génov. Biofyzik, Dr. Lee Spetner, vo svojej knihe Not by Chance (Nie náhodou) analyzuje príklady mutačných zmien, o ktorých evolucionisti tvrdia, že sú nárastom množstva informácií, a ukazuje, že sú to v skutočnosti príklady straty špecifickosti, čo znamená, že tam nastáva aj strata informácií (čo sa dá očakávať podľa teórie informácií).

Myšlienka zdvojenia génu je o tom, že existujúci gén môže byť zdvojený a jedna kópia koná svoju normálnu prácu, pričom druhá je nadbytočná a nevyjadrená. Preto môže voľne mutovať bez toho, aby prechádzala výberom (a nie je odstránená). Avšak takéto „neutrálne“ mutácie sú neschopné vytvárať skutočné informácie. Dawkins et al. poukazujú na to, že prirodzený výber je jediným možným prirodzeným vysvetlením neprehliadnuteľného dizajnu v prírode (ale nie dobrým vysvetlením, ako ukázali Spetner et al.). Návrh je taký, že náhodné zmeny vytvárajú nové funkcie a následne sa tento nadbytočný gén stane nejako vyjadreným a potom prechádza výberovým procesom a je upravený.

To je veľmi slabý argument. Celé to spočíva na náhodnej udalosti kopírovania, gény, ktoré sa nejako vypnú, náhodné mutácie, ktoré u nich vytvoria niečo podobné novej funkcii, tieto gény sú potom znova zapnuté, aby ich mohol upraviť prirodzený výber.

Mutácie ďalej nenastávajú na zdvojenom géne, ale nastávajú na celom genóme. Preto sa musia potom všetky škodlivé mutácie odstrániť smrťou nespôsobilého jedinca. Mutácie v cieľovom zdvojenom géne sú extrémne zriedkavé – mohlo by to reprezentovať iba 1 časť z 30 000 v genóme zvieraťa. Čím väčší je genóm, tým je väčší problém. Dôvodom toho je, že čím väčší je genóm, tým menšie množstvo mutácii sa dá zachovať bez toho, aby nastala katastrofálna chyba, čo znamená, že treba čakať dlhšie na to, aby nejaká mutácia vôbec nastala, nieto ešte vhodná mutácia v zdvojenom géne. Jednoducho neprešlo dosť času na to, aby takýto prirodzený proces mohol vysvetliť množstvo genetických informácii, ktoré vidíme v živých bytostiach.

Dawkins, ako aj iní, si uvedomili, že „informačný priestor“ možný iba pre jeden gén je taký ohromný, že náhodné zmeny bez nejakej usmerňujúcej sily by nemohli viesť k akejkoľvek novej funkcii. Nemohlo by existovať dosť experimentov (mutujúce generácie organizmu), aby sa našlo niečo užitočné takýmto procesom. Všimnite si, že priemerný gén z 1000 základných párov reprezentuje 41000 možností – to je 10602 (porovnajte to s počtom atómov vo vesmíre, čo sa odhaduje na 1080). Keby každý atóm vo vesmíre bol jedným experimentom za sekundu počas údajných 15 miliónov rokov vesmíru, tak by to vytvorilo maximálne 10100 možností. Takže „prirodzený“ proces nedokáže nájsť akúkoľvek postupnosť, ktorá by bola špecifická (užitočná), dokonca aj keby sme povolili, aby do istej miery mohla byť funkčná viac ako jedna postupnosť.

Preto Dawkins a jeho spoločníci majú ten istý problém ako zástancovia teórie neutrálneho výberu. Narastajúce poznanie molekulárneho základu biologických funkcií zničil známy „informačný priestor“ a to tak, že mutácie, prirodzený výber, či s alebo bez zdvojenia génov, alebo akýkoľvek iný známy prirodzený proces nedokážu vysvetliť prirodzenú neredukovateľnú komplexnosť v živých systémov.

Porovnanie DNA medzi širokým výberom organizmov naznačuje, že to je spôsob, ako vznikli krvné bielkoviny, globíny, počas miliónov rokov.

To je záver, ktorý sa vytvoril z interpretovania podobnosti podľa materialistickej paradigmy. Neexistuje žiadna skutočná demonštrácia toho, žeby sa hemoglobín (z jeho štyrmi polypeptidmi) vyvinul z myoglobínu (jeden polypeptid). Neexistuje ani akékoľvek vhodné vysvetlenie toho, ako hypotetické prechodné formy mohli byť výhodné počas výberu. V skutočnosti je to oveľa viac komplikované, ako Rennie naznačuje. Reťazce α- a β-globínu sú zakódované na génoch v rôznych chromozómoch, takže sú nezávisle vyjadrené. Toto vyjadrenie musí byť prísne kontrolované, inak nastanú rôzne typy choroby s názvom Talasémia. Taktiež existuje nutná bielkovina s názvom AHSP (Alpha Hemoglobin Stabilizing Protein slov. bielkovina na stabilizovanie alfa-hemogolobínu), ktorá, ako naznačuje jej názov, stabilizuje α-reťazce a taktiež ich privádza k β-reťazcom. Ináč sa α-reťazce zrazia a poškodia červené krvinky. AHSP je jeden z mnohých príkladov triedy bielkovín, ktoré sa nazývajú chaperóni a ktoré riadia skladanie iných bielkovín.12 To je ďalším problémom teórie chemickej evolúcie – ako sa prvé bielkoviny správne zložili bez chaperónov a keďže samotné chaperóny sú sami komplexnými bielkovinami, ako sa oni zložili? Pozrite Pôvod života: kritika súčasných vedeckých modelov (v angličtine) ako aj toto.

11. Prirodzený výber by mohol vysvetliť mikroevolúciu, ale nedokáže vysvetliť vznik nových druhov a vyšších tried života.

To je strašiak, pretože kreacionisti akceptujú, že nové druhy (ang. species) vznikajú v rámci biblického druhu (ang. kind), keďže reproduktívna izolácia môže byť dôsledkom informačnej straty. Pozrite Čo je model Biblických kreacionistov? (V angličtine) pre detailnejšiu diskusiu o biblických druhoch a speciácii.

Evoluční biológovia rozsiahlo písali o tom, ako prirodzený výber dokáže vytvoriť nové druhy. Napríklad v modeli, ktorý sa nazýva alopatria, vytvorený Ernstom Mayrom z Harvard University, sa vraví, že ak je populácia organizmov odizolovaná od zvyšku svojho druhu geografickými prekážkami, tak by mohla byť podrobená iným výberovým podmienkam. Zmeny by sa nahromadili v izolovanej populácii. Ak sa tieto zmeny stanú takými významnými, že sa oddelená skupina nedokáže krížiť, alebo by sa pri normálnych podmienkach nekrížila s pôvodnom populáciou, potom sa oddelená skupina stane reproduktívne izolovanou a je na ceste k tomu, aby sa stala novým druhom.

V skutočnosti kreacionisti poukazujú na to, že alopatrický model by mohol vysvetliť vznik rôznych skupín ľudí („rás“) potom, ako zmätok v Babylone vynútil oddelenie malých skupín ľudí, ktoré sa rozšírili po celom svete. Pozrite Ako mohli všetky rasy vzniknúť z Noacha a jeho rodiny? (v angličtine) a One Human Family slov. Jedna ľudská rodina. Samozrejme rôzne ľudské skupiny NIE sú reproduktívne izolované a sú stále jedným biologickým druhom.

Kreacionisti taktiež poukazujú na to, že horská topografia miesta, kde pristála Archa, by bola ideálna pre geografickú izoláciu. To by dovolilo veľkej po-potopnej diverzifikácii z pomerne malého množstva (~ 8 000) biblických druhov suchozemských stavovcov tým, žeby rozdelilo pôvodnú vysokú genetickú variáciu.

Všimnite si, že reproduktívna izolácia je informačne negatívnou zmenou, aj keď je užitočná, pretože blokuje vzájomnú výmenu genetických informácií medzi populáciami.

Prirodzený výber je najlepšie preskúmaný mechanizmus evolúcie, …

Áno, je najlepšie preskúmaný, ale tieto výskumy ukázali, že nemá nič spoločné s evolúciou alebo komplexnými formami života! Jediné, čo vidíme je, že odstraňuje informácie, nie že ich pridáva.

… ale biológovia sú tiež otvorení iným možnostiam. Často odhadujú potenciál nezvyčajných genetických mechanizmov pri spôsobovaní speciácii alebo pri vytváraní komplexných vlastností v organizmoch. Lynn Margulis z University of Massachusetts v Amherste a iní presvedčivo tvrdia, že niektoré bunkové organely, ako napríklad mitochondrie, ktoré generujú energiu, sa vyvinuli cez symbiotické spojenie starodávnych organizmov.

Ale táto teória endosymbiózy má veľa problémov, napr. nedostatok dôkazov toho, že prokaryoty sú schopné prijať iné bunky a udržať ich pritom nažive, ako aj veľké rozdiely medzi génmi mitochondrií a prokaryotov. Pozrite Získali bunky organely ako sú mitochondrie tým, že trávili iné bunky? (v angličtine).

Preto veda víta možnosť toho, žeby evolúcia bola dôsledkom iných síl, ako je prirodzený výber. Tieto sily však musia byť prirodzené a nemôžu byť prisudzované nejakej záhadnej tvorivej inteligencii, ktorej existencia je vedecky nedokázaná.

Hlavne preto, lebo evolucionisti predom odmietajú možnosť dôkazu nadprirodzenosti – pozrite tieto priznania od evolucionistov Lewontina a Todda. Preto je pre nich evolúcia náboženstvom ako uznal Ruse.

12. Nikto nevidel ako sa vyvinuli nové druhy.

Ďalší strašiak, keďže informovaní kreacionisti toto neučia – i keď to tvrdia niektorí zástancovia výkladu deň / epocha, ako napríklad Hugh Ross.

Speciácia je pravdepodobne celkom zriedkavá a v mnohých prípadoch trvá stáročia.

Ale nemusí. V skutočnosti speciácia môže nastať oveľa rýchlejšie, ako si väčšina evolucionistov (a zástancov výkladu deň / epocha) predstavuje. Kreacionisti, ktorí nasledujú biblický model Stvorenie-Pád-Potopa-Migrácia, však očakávajú takú rýchlu nevývojovú speciáciu – pozrite Prekvapenie rýchlej speciácie (v angličtine). Jedným príkladom je nový druh komárov, t.j. ktorý sa nedokáže krížiť s populáciou, z ktorej pochádza, ktorý vznikol v londýnskom podzemnom železničnom systéme („Tube“) počas iba 100 rokov. Táto prudká zmena „ohromila“ evolucionistov, pričom by mala potešiť kreacionistov – pozrite Energické hryzadlá (v angličtine).

Rozoznanie nového druhu počas formatívneho štádia môže byť ďalej ťažké, pretože biológovia niekedy nesúhlasia s tým, ako najlepšie definovať druh. Najčastejšie používaná definícia, Koncept Mayrových biologických druhov, uznáva druh, ako zvláštnu komunitu reproduktívne izolovaných populácií – skupiny organizmov, ktoré by sa normálne nemnožili alebo ktoré sa nedokážu množiť mimo svojej komunity. V praxi sa tento štandard môže niekedy ťažko aplikovať na organizmy, ktoré sú izolované vzdialenosťou, terénom alebo keď ide o rastliny (a samozrejme fosílie sa nekrížia). Biológovia preto často používajú fyzikálne črty a správanie sa organizmu ako náznaky ich členstva k druhu.

Súhlasíme. Je nutné poznamenať túto ťažkosť pri definovaní slova „druh“ (ang. species), kedykoľvek evolucionisti tvrdia, že kreacionisti nemajú konzistentnú definíciu slova „biblický druh“ (ang. kind) (čo vlastne máme, ako sme povedali vyššie).

Napriek tomu vedecká literatúra obsahuje záznamy zjavných udalostí speciácií pri rastlinách, hmyze a červoch. Vo väčšine týchto experimentov výskumníci podrobili organizmy rôznym druhom výberu – výber podľa anatomických rozdielov, správania sa pri párení, preferovaných lokalít pre život, ako aj podľa iných čŕt – a zistili, že vytvorili populácie organizmov, ktoré sa nekrížili s inými. William R. Rice z University of New Mexico a George W. Salt z University of California v Davise napríklad poukázali na to, že ak oddeľovali skupinu vínnych mušiek podľa obľúbenosti istých prostredí a keď krížili tieto mušky oddelene počas 35 generácií, výsledné mušky by odmietali krížiť sa s tými z iných prostredí.

To nie je nič nové pre informovaných kreacionistov. Znova tam nemáme žiadne nové informácie, ale triedenie a stratu napred existujúcich informácií.

13. Evolucionisti nemôžu ukázať na žiadne prechodné fosílie – ako napríklad tvory, ktoré sú polovičné plazy a polovičné vtáky.

V skutočnosti paleontológovia poznajú mnohé detailné príklady prechodných fosílií medzi rôznymi taxonomickými skupinami.

V skutočnosti sa Charles Darwin obával, že fosílny záznam neukázal to, čo jeho teória predpovedala:

Prečo nie je každá geologická formácia a každá vrstva plná takýmito prechodnými článkami? Geológia určite neodhaľuje žiadne jemné organické postupnosti a to je najjasnejšia a najvážnejšia námietka, ktorá sa môže použiť proti teórii.“13

Nedávnejšie Gould povedal:

Extrémna zriedkavosť prechodných foriem vo fosílnom zázname pretrváva akoby tradované tajomstvo paleontológie.“14

Moderní evolucionisti, vrátane Goulda, tvrdia, že predsa len existujú niektoré prechodné formy. Avšak vždy sa zdá, že menujú tú istú hrsť tých pochybných, namiesto veľkého množstva, v ktoré dúfal Darwin. Takisto ako Rennie nižšie.

164pic2
Fosílny vták, známy ako Archaeopteryx (ark-í-op-ter-ix), patrí medzi najvzácnejšími pozostatkami na svete (hore: legitímna predstava umelca o archaeopteryxovi. Autor: Steve Cardano. Pozrite: Fosília Archaeopteryxa.
Jednou z najznámejších fosílií všetkých čias je Archaeopteryx, ktorý spája perie a štruktúru kostry nezvyklé u vtákov s črtami dinosaurov.

To sa ťažko dá pokladať za fosílnu „prechodnú formu“. Podobá sa to viac mozaike alebo skladancu ako je vtákopysk. Avšak Allan Feducia, evolucionista, ktorý je svetovou autoritou na vtáky z University of North Carolina v Chapel Hill, pvoedal:

Paleontológovia sa snažili zmeniť Archeopteryxa na pozemského opereného dinosaura. Ale to nie je pravda. Je to vták a to taký, ktorý rád býva na vysokých miestach. Túto skutočnosť akékoľvek množstvo „paleoblábotania“ nezmení.“15

Archaeopteryx mal plne sformované perie na lietanie (vrátane asymetrických stabilizátorov a brušných posilňujúcich rýh, ktoré majú moderné vtáky), klasické eliptické krídla, aké majú moderné lesné vtáky a obrovskú vidlicovitú kosť na spájanie svalov zodpovedných za rozmach krídiel nadol.16 Jeho mozog bol v podstate taký, aký majú lietajúce vtáky s veľkým mozočkom a veľkou zrakovou kôrou. Skutočnosť, že mal zuby, je bezvýznamná, čo sa týka jeho údajnej prechodnej pozície – množstvo vyhynutých vtákov malo zuby, pričom mnohé plazy nemajú. Ďalej, rovnako ako u vtákov, jeho horná aj dolná čeľusť boli pohyblivé. Pri väčšine stavovcov, vrátane plazov, je iba jedna čeľusť pohyblivá (pozrite Evolúcia vtákov uletela von oknom (v angličtine)). Nakoniec kostry Archaeopteryxa mali pneumatizované chrbtice a panvy. To naznačuje prítomnosť krčných a brušných vzdušných vakov, t.j. aspoň dva z piatich vakov, ktoré majú moderné vtáky. To zas naznačuje, že jedinečný dizajn vtáčích pľúc už existoval v bytosti, o ktorej evolucionisti tvrdia, že je najskorším vtákom.17

Taktiež sa našlo veľké množstvo druhov okrídlených fosílií, niektoré z nich viac podobné vtákom, iné menej.

Ďalšie „vrhanie slona“ bez dôkazov. Avšak naša stránka zaznamenala, že dva slávne údajné operené dinosaury boli „datované“ na mladší vek, ako ich údajný potomok Archaeopteryx, a že sú pravdepodobnejšie nelietavé vtáky (Protarchaeopteryx a Caudipteryx (v angličtine)) a jeden známy príklad, Archaeoraptor (v angličtine), bol podvodom.

Postupnosť fosílii spája evolúciu moderných koňov s malým Eohippom.

To je znova tvrdenie, ktoré nemôže obstáť. Dokonca aj informovaní evolucionisti považujú evolúciu koňa za strom a nie postupnosť. Avšak tzv. Eohippus sa správne volá Hyracotherium a je málo, čo by ho vôbec spojovalo s koňmi. Ostatné zvieratá v tejto „postupnosti“ v skutočnosti neukazujú viac variácii medzi sebou, než dnes vidíme medzi koňmi. Jeden ne-kôň a mnohé variácie skutočného koňa nevytvárajú postupnosť. Pozrite Ne-evolúcia koňa (v anlgličtine).

Veľryby mali štvornohých predkov, ktorí chodili po suchej zemi a tvory známe ako Ambulocetus a Rodhocetus pomáhali vytvoriť tento prechod [pozrite „Cicavce, ktoré si podmanili more“ od autorky Kate Wong, Scientific American, Máj].

Ak Rennie môže vrhať slonov v priebehu tohto článku, tak môžem byť ospravedlnený, keď odkážem na svoju analýzu evolúcie veľrýb (v angličtine) z môjho vyvrátenia série Evolution od PBS, ktorá ukazuje zlomkovitý charakter dôkazov. Nedávno John Woodmorappe analyzoval údajné prechodné formy a zistil, že rôzne charakteristiky sa nevyvíjali v zhodnom smere. Práve naopak, sú to chiméry – ne-veľryby s malým množstvom malých veľrybích „modulov“, čo je nekonzistentné s evolučnou predpoveďou včlenenej hierarchie, ale je to konzistentné so spoločným dizajnérom.18

Fosílie mušlí stopujú evolúciu rôznych mäkkýšov počas miliónov rokov.

Znova, čo tým chce Rennie povedať? To privádza k myšlienke, či verí v starom príbehu Ostrea / Gryphea, t.j. že ploché ustrice sa vyvinuli do viac a viac špirálovitých tvarov, kým sa špirála nezatvorila? To bolo raz vnímané ako kľúčový dôkaz evolučného rodokmeňu vo fosílnom zázname. Teraz sa však zdá, že špirálovanie je naprogramované do ustríc, aby mohli reagovať na prostredie alebo na ekofenotypické zmeny.19 Anti-krecionista a neokatastrofistický geológ, Derek Ager, preto napísal:

„Musí byť významné, že skoro všetky evolučné príbehy, ktoré som sa učil ako študent od Trumanovej Ostrea/Gryphea až po Carruthersovej Zaphrentin delanouei, boli už vyvrátené. Podobn, moje skúsenosti počas viac ako 20 rokov hľadania evolučného rodokmeňa pomedzi Mezozoickej Brachipédia ukázali, že sú rovnako vyhýbavé.“20,21

Asi 20 alebo viac hominidov (nie sú všetky našimi predkami) napĺňajú medzeru medzi Australopithecínom Lucy a modernými ľuďmi.

Po prvé, to sa už riešilo vyššie. Po druhé, ako mohlo týchto údajných „20 alebo viac hominidov“ naplniť medzeru ak „nie sú všetky našimi predkami“? To by znamenalo, že sú mimo medzery a sú v bočnej uličke.

Kreacionisti však odmietajú tieto fosílne štúdie. Tvrdia, že Archaeopteryx nie je chýbajúcim článkom medzi plazmi a vtákmi – je iba zahynutým vtákom s črtami plazov. Chcú, aby evolucionisti vytvorili akúsi divnú mixovanú príšeru, ktorá nemôže byť klasifikovaná tak, aby patrila nejakej známej skupine.

V skutočnosti, ako už bolo napísané, z toho mála prechodných foriem, ktoré sú často propagované, je väčšina mixom vlastností. Nie, kreacionisti si jednoducho dlho vyžadovali sekvenciu tvorov s istými črtami, ktoré sú konzistentné z istou sériou, napr. 100 % noha / 0 % krídlo → 90 % noha / 10 % krídlo → … → 50 % noha / 50 % krídlo → … → 10 % noha / 90 % krídlo → 0 % noha / 100 % krídlo.

Dokonca aj keby kreacionista / ka akceptoval / a nejakú fosíliu, ako prechodnú medzi dvomi druhmi, tak by mohol / la trvať na tom, aby sa ukázali ďalšie fosílie, prechodné medzi ňou a prvými dvomi. Tieto frustrujúce žiadosti môžu pokračovať do nekonečna a tvoria nelogickú záťaž na fosílny záznam, ktorý bude vždy nekompletný.

Po prvé, toto znova obviňuje kresťanov z toho, že veria v nemennosti druhov, čo je viera ľudí, ktorí robia ústupky, ako napríklad Hugh Ross. Táto myšlienka bola propagovaná Darwinovými mentorom Charlesom Lyellom. Naopak kreacionisti si pýtajú prechodné formy medzi hlavnými kategóriami, ako napríklad medzi neživou hmotou a prvou živou bunkou, jednobunkovcami a mnohobunkovcami a bezstavovcami a stavovcami. Medzery medzi týmito skupinami by mali byť dostatočné na to, aby ukázali, že evolúcia ľudí z molekúl je nepodložená. Po druhé, nie je to vôbec nové obvinenie, keď ide o prechodné fosílie napríklad medzi kmeňmi a nie je vôbec nelogické poukázať na to, že stále máme dve veľké medzery namiesto jednej obrovskej medzery.22

A predsa evolucionisti citujú ďalšie podporujúce dôkazy z molekulárnej biológie. Všetky organizmy zdieľajú väčšinu tých istých génov, ale ako evolúcia predpovedá, štruktúry týchto génov a ich produkty sú rôzne medzi druhmi a v súlade s ich evolučnými vzťahmi. Genetici hovoria o „molekulárnych hodinách“, ktoré zaznamenávajú plynutie času. Tieto molekulárne dáta taktiež ukazujú, ako sú rôzne organizmy prechodné v evolúcii.

V skutočnosti napriek rozkošnému diagramu v článku, molekulárne hodiny vytvárajú pre evolucionistu mnoho problémov. Nejde len anomálie a argumenty so spoločným dizajnérom, ktoré som spomenul vyššie, ale v skutočnosti molekulárne hodiny podporujú stvorenie odlišných typov v usporiadaných skupinách a nie priebežnú evolúciu (ako poznamenal nekreacionistický mikrobiológ Dr. Michael Denton vo svojej knihe Evolúcia: Teória v kríze). Keď porovnáme napríklad sekvenciu aminokyseliny cytochrómu C baktérie (prokaryoty) s tak rozmanitými eukaryotmi, ako sú kvasinka, pšenica, moľa, holub a kôň, všetky majú prakticky rovnaké percento rozdielu s baktériou (64-69 %). Neexistuje žiadny prechodný cytochróm medzi prokaryotmi a eukaryotmi a žiadny náznak toho, že „vyšší“ organizmus, ako je kôň, vznikol z „nižšieho“ organizmu ako je kvasinka.

Rovnaký vzorec vidíme, keď porovnávame cytochróm C bestavovca mole so stavovcami mihuľou, kaprom, korytnačkou, holubom a koňom. Všetky stavovce sú rovnako odlišné od moly (27-30 %). Naopak, keď porovnáme globíny mihule („primitívna“ cyklostóma alebo ryba bez čeľuste) s kaprom, žabou, kuraťom, kengurom a človekom, tak sú všetky rovnako vzdialené (73-81 %). Keď porovnáme cytochróm C medzi kaprom, skokanom volským, korytnačkou, kuraťom, zajacom a koňom, dostaneme konštantný rozdiel 13-14 %. Neexistuje žiadna stopa po prechodnej sérii cyklostóm → ryba → obojživelník → plaz → cicavec alebo vták.

Ďalší problém pre evolucionistov je to, ako mohli molekulárne hodiny tykať tak pravidelne v každej danej bielkovine v toľkých rôznych organizmoch (napriek niektorým anomáliám, o ktorých sme hovorili už skôr, ktoré tvoria ešte viac problémov). Aby toto fungovalo, musí byť rýchlosť mutácií za jednotku času konštantná pre väčšinu typov organizmov. Pozorovania však ukazujú, že rýchlosť mutácií je konštantná za generáciu, takže by mala byť oveľa rýchlejšia pre organizmy z krátkou generáciou, akými sú baktérie, a oveľa pomalšia pre slony. Pri hmyze má dĺžka generácie rozsah od niekoľko týždňov pri muchách až mnoho rokov pri cvrčkov. Takže dôkaz je proti teórii, že zaznamenané vzory vznikli vďaka mutáciám, ktoré sa akumulovali počas toho, ako sa život vyvinul.

14. živé veci majú fantasticky komplikované črty – na anatomickej, bunečnej a molekulárnej úrovni – ktoré by nemohli fungovať, keby boli, čo i len trochu menej komplikované alebo sofistikované. Jediný rozumný záver je, že boli produktom inteligentného dizajnu a nie evolúcie.

Tento „argument z dizajnu“ je chrbtovou kosťou väčšiny súčasných útokov na evolúciu a zároveň i jeden z najstarších. V roku 1802 teológ William Paley napísal, že ak niekto nájde vreckové hodinky na poli, najlogickejším záver je, že niekomu spadli, nie že ich tam vytvorili sily prírody. Analogicky Paley tvrdil, že komplexné štruktúry živých bytostí musia byť dielom priamej Božskej intervencie. Darwin napísal knihu O pôvode druhov ako odpoveď na Paleyho: vysvetlil, ako prirodzené sily výberu, ktoré pôsobia na zdedené vlastnosti, môžu postupne vytvoriť vývin organických štruktúr.

Skutočne aj Gould súhlasil s tým, že Darwin písal svoju knihu ako odpoveď na Paleyho. To je ďalší spôsob ako povedať, že mal anti-teistickú agendu – pozrite Darwinov skutočný odkaz: unikol vám? (v angličtine) a moja kritika knihy Podstata Darvinizmu (v angličtine). Nezastavuje to mnohých cirkevných spojencov salutovať každé jeho vyhlásenie a vyhlásenie jeho nástupcov, ktorí nenávidia Boha. Tí ich zas naopak pohŕdavo pokladajú za „užitočných idiotov“ podobne ako Lenin svojich spojencov na západe.

Generácie kreacionistov sa snažili odporovať Darwinovi citovaním oka, ako štruktúry, ktorá sa nemohla vyvinúť. Títo kritici tvrdia, že schopnosť oka poskytovať videnie je založená na dokonalom usporiadaní jej častí. Prirodzený výber by teda nemohol podporiť prechodné formy, ktoré sú potrebné počas evolúcie oka – na čo by bolo polovičné oko dobré? Očakávajúc túto kritiku, Darwin navrhol, že aj „neúplné“ oko by mohlo mať výhody (ako napríklad pomáhať živočíchom orientovať sa na svetlo) a teda pomôcť prežiť a podporiť evolučné zdokonalenie.

Po prvé, to prehľadáva neuveriteľnú komplexnosť, čo i len najjednoduchší bod, ktorý je citlivý svetlu. Po druhé, je falošné tvrdiť, že 51 % videnie by muselo mať oveľa silnejšiu výberovú výhodu, ako 50 % videnie na to, aby prekonalo tendenciu efektov genetického driftu odstrániť aj prospešné mutácie – pozrite diskusiu v Evolúcia oka: prípadová štúdia (v angličtine).

Biológia Darwina ospravedlnila: výskumníci zaznamenali primitívne oči a orgány citlivé na svetlo v celom zvieracom kráľovstve a dokonca aj vystopovali evolučnú históriu očí cez porovnávaciu genetiku. (Teraz sa zdá, že sa oči vyvinuli samostatne u rôznych rodín organizmov).

Tu si Rennie protirečí. Ak evolučná história oka bola vystopovaná cez porovnávaciu genetiku, ako sa mohli oči vyvinúť samostatne? V skutočnosti evolucionisti uznávajú, že oko muselo vzniknúť samostatne asi 30 krát, pretože neexistuje žiadna evolučná postupnosť, ktorá by vysvetlila vznik očí zo spoločného predka. Keďže oči nemôžu byť spojené so spoločným predkom, tak vzhľadom na to, že sú povolené iba materialistické vysvetlenia, ich existencia znamená dôkaz, že sa vyvinuli samostatne!

15. Nedávne objavy dokazujú, že aj na mikroskopickej úrovni, má život takú kvalitu zložitosti, ktorá by nemohla vzniknúť cez evolúciu.

„Neredukovateľná zložitosť“ je bojovým výkrikom Michaela J. Behe z Lehigh University, autora knihy Darwinova čierna skrinka: Biochemická výzva pre evolúciu. Ako príklad neredukovateľnej zložitosti z domácnosti si Behe vybral pascu na myši – mašina, ktorá by nemohla fungovať, keby hociktorá z jej častí chýbala, a ktorej časti majú hodnotu iba vtedy, keď sú súčasťou celku.
12090flagellum
Bičík baktérie s rotačným motorom má nasledujúce črty (zdroj: video Bacterial Flagella: Paradigm for Design):
  • Seba-skladanie a oprava
  • Vodou chladený rotačný moto
  • Systém poháňaný protónmi
  • Prevodovky smerom dopredu a dozadu
  • Rýchlosť až po 100 000 rotácií za minútu
  • Zmena smeru o 1/4 otočenia
  • Zakódovaný systém transdukcie signálu v krátkodobej pamäti..
Hovorí, že to, čo platí u pasci na myši je ešte pravdivejšie u bičíka baktérie, čo je bunková organela, ktorá je využívaná ako pohon a funguje ako prívesný motor. Bielkoviny, ktoré tvoria bičík, sú tajomne usporiadané ako motorové súčiastky, univerzálny kĺb a iné súčiastky podobné tým, ktoré by inžinieri vedeli špecifikovať. Možnosť tohto komplikovaného útvaru je podľa Beheho prakticky nulová a to poukazuje na inteligentný dizajn.

Presne tak (pozrite diagram vpravo).

Podobné veci hovorí o mechanizme zrážania krvi a o iných molekulárnych systémoch.

Evoluční biológovia však majú na tieto námietky odpovede. Po prvé, existujú bičíky s jednoduchšími formami ako tá, o ktorej Behe hovorí, takže nie je nutné, aby všetky tieto súčiastky boli prítomné na fungovanie bičíka. Všetky sofistikované súčiastky tohto bičíka sa vyskytujú inde v prírode, ako to opísali Kenneth R. Miller z Brown University a iní.

Miller vôbec nie je stelesnením spoľahlivosti, ako ukázali kritiky jeho knihy Finding Darwin’s God odo mňa a Johna Woodmorappea. Behe taktiež odpovedal kritikom, ako bol Miller, na tejto stránke.

V skutočnosti celá montáž bičíka je extrémne podobná organele, ktorú používa baktéria čierneho moru, Yersinia pestis, na vstreknutie jedu do buniek.

To v skutočnosti pochádza z toho, ako NCSE zneužila výskum Dr. Scotta Minnicha, genetika a docenta mikrobiológie na University of Idaho. Je to celosvetový expert na bičíky, ktorý hovorí, že viera v dizajn mu dala mnohé postrehy k výskumu. Jeho výskum poukazuje na to, že bičík sa nevytvorí v teplote nad 37 °C, namiesto toho vzniknú vylučovacie organely z tej istej sady génov. Avšak tento vylučovací aparát, podobne ako vŕtací aparát baktérie moru, sú degeneráciou bičíka, o ktorej Minnich hovorí, že bol prvý napriek tomu, že bol viac komplexný (pozrite Bičík baktérie: točivé chvosty zložitosti a variácie (v angličtine)).

Kľúčom je, že štruktúra komponentov bičíka, o ktorej Behe hovorí, že nemá žiadnu hodnotu okrem svojej role v pohone, môže byť použitá aj v niekoľkých iných funkciách, ktoré mohli pomôcť jej evolúcii.

V skutočnosti to, čo Behe hovorí, znamená, že neredukovateľná zložitosť je neschopnosť bičíka fungovať bez toho, aby 40 bielkovinových komponentov bolo usporiadaných správnym spôsobom. Rennieho argumentom je, že ak všetky súčiastky elektrického motora sú už v obchode s elektrinou, mohli by sa zostaviť do funkčného motora. Správne usporiadanie je však rovnako nutné, ako mať správne súčiastky.

Konečná evolúcia bičíka mohla potom zahrnúť jedine nové rekombinácie sofistikovaných častí, ktoré sa pôvodne vyvinuli pre iné účely.

Minnich poukazuje na to, že jedine 10 zo 40 súčiastok môže byť vysvetlených cez rôzne možnosti využitia, avšak ostatných 30 súčiastok je úplne nových. Taktiež samotný proces montáže v správnom usporiadaní si vyžaduje iné mašiny na reguláciu a tie sú samé o sebe neredukovateľne zložité [video Odomknutie záhad života, Illustra Media, 2002].

Podobne sa podľa výskumu Russella F. Doolittlea z University of California at San Diego zdá, že i systém zrážania krvi zahŕňa modifikáciu a spracovanie bielkovín, ktoré boli pôvodne použité na trávenie. Takže časť zložitosti, o ktorej Behe hovorí, že je dôkazom dizajnu, nie je vôbec neredukovateľná.

To je znova veľa „bluffu“ od ateistu Doolittlea, ale aspoň slabé schopnosti čítania s porozumením. Citoval nedávne experimenty, ktoré poukazujú na to, že myši by dokázali prežiť bez jednej alebo dvoch súčiastok kaskády zrážania krvi (plazminogén a fibrinogén). To údajne dokázalo, že súčasná kaskáda nie je neredukovateľne zložitá, ale zjave redukovateľne komplexná. Experiment však v skutočnosti ukázal, že myši, ktorým chýbajú obidva komponenty, sú na tom lepšie ako tie, ktorým chýbali iba plazminogény, pretože tie trpeli neodstránenými zrazeninami. Avšak prvá skupina myší nie je vôbec taká zdravá ako naznačoval Doolittle, pretože jediný dôvod, kvôli ktorému netrpela zrazeninami, je že nemá vôbec funkčný systém zrážania! Nefunkčný systém zrážania (napriek tomu, že obsahuje všetky ostatné komponenty) vôbec nie je evolučným prechodom, ktorý by mohol prirodzený výber zdokonaľovať, aby vyprodukoval vhodný systém zrážanlivosti. Naopak tento experiment je dôkaz proti teórii, pretože ďalší krok (t.j. od chýbajúcich plazminogénov a fibrinogénov k samotným fibrinogénom) by nebol vybraný kvôli neodstráneniu zrazenín. Pre viac informácií si pozrite Beheho Na obranu neredukovateľnej zložitosti v kaskáde zrážania krvi (v angličtine).

Zložitosť iného druhu – „špecifikovaná zložitosť“ – je základným kameňom argumentov inteligentného dizajnu Williama A. Dembskiho z Baylor University v jeho knihách Záver je dizajn a žiadny obed zadarmo. Jeho argumentom v podstate je, že živé bytosti sú takým spôsobom zložité, že náhodné procesy by ich nikdy nedokázali vytvoriť. Jediný logický záver podľa Dembskiho, podobne ako povedal Paley 200 rokov pred ním, je že nejaká nadľudská inteligencia stvorila a tvarovala život.

Dembskiho argument obsahuje niekoľko dier. Nie je správne naznačovať, že možnosti vysvetlenia sú iba náhodné procesy alebo inteligencia dizajnu. Výskumníci nelineárnych systémov a celulárnych automatov v Inštitúte v Santa Fe ako aj inde ukázali, že jednoduché a neriadené procesy môžu vytvoriť mimoriadne zložité vzory. Časť zložitosti, ktorú vidíme v organizmoch, môže teda vzniknúť cez prirodzené javy, ktorým zatiaľ sotva rozumieme. To je však úplne odlišné, ako povedať, že zložitosť nemohla vzniknúť prirodzene.

A niekto tu hovorí o slepej viere! Prakticky však Dembski poukazuje na to, že je špecifická zložitosť vo všetkých prípadoch okrem biológie použitá ako dôkaz o dizajne vrátane SETI projektu. Keďže biologická zložitosť je jedinou výnimkou navrhovanou evolucionistami, je to jasný prípad ignorovania aspektov, ktoré nie sú vhodnými pre ich uhoľ pohľadu.

Rennieho záver (originálne v tučnom písme)

„Kreacionistická veda“ je protirečenie. Základným stĺpom vedy je metodologický naturalizmus – snažíme sa vysvetliť svet čisto v pozorovateľných a testovateľných prirodzených mechanizmoch.

Teraz sa dostávame ku kľúčovému problému. Vôbec nejde o vedecké fakty, ale o samoúčelné materialistické pravidlá hry, podľa ktorých sú skutočnosti interpretované evolučným svetonázorom. Malo by teda byť inštruktívne, keď ľudia pochopia, čo skutočne motivuje Rennieho a jeho sortu – materialistická alebo naturalistická agenda. To nie je stĺp, ktorý sa dá vydedukovať experimentálnou metódou, ale je to filozofickým predpokladom, ktorého pôvod je mimo vedy. To „výhodne“ ignoruje kreacionistické príspevky základom vedy (v angličtine) a predpoklady potrebné na to, aby veda mohla fungovať (v angličtine).

Takže fyzika opisuje atómové jadro so špecifickými konceptmi, ktoré ovládajú hmotu a energiu a testuje tieto opisy experimentálne. Fyzici predkladajú nové častice, ako sú kvarky, aby zhmotnili svoje teórie iba vtedy, keď dáta ukazujú, že predchádzajúce opisy nedokážu dostatočne vysvetliť pozorované javy. Nové častice nemajú ani svojvoľné vlastnosti – ich definície sú tesne obmedzené, pretože nové častice sa musia zhodovať z existujúcim rámcom fyziky.

Čo to má spoločné s evolúciou? Ako som spomínal, kreacionisti súhlasia, že častice sa budú správať svojvoľne, pretože boli stvorené Bohom zákona. Ateista však nemá žiadne filozofické opodstatnenie toho, prečo jeho náboženské predpoklady, t.j. „Boh neexistuje“, podporujú vieru v pravidelnom svete.

Naopak teoretici inteligentného dizajnu sa odvolávajú na tienisté entity, ktoré výhodne majú akékoľvek neobmedzené schopnosti potrebné na vyriešenie záhady. Namiesto rozšírenia vedeckého pátrania to takéto odpovede zastavujú. (Ako môže niekto vyvrátiť všemohúcu inteligenciu?)

Inteligentný dizajn poskytuje málo odpovedí. Napríklad kedy a ako inteligentná bytosť zasiahla pri dizajne histórie života? Keď stvorila prvú DNA? Prvú bunku? Prvého človeka? Bol každý druh navrhnutý alebo iba niekoľko prvých? Zástancovia teórie inteligentného dizajnu často odmietajú odpovedať na tieto otázky. Dokonca sa ani nesnažia zmieriť svoje nezlučiteľné myšlienky o inteligentnom dizajne.

Nehovoríme za všetkých advokátov inteligentného dizajnu. Nehlásame napríklad akéhokoľvek „dizajnéra“, ktorý môže ale nemusí byť rozmarný. Naopak my hovoríme, že dizajnér je verný trojjediný Boh Biblie. Takže zakladáme svoju vedu na biblický svetonázor a históriu, ktoré poskytujú mnoho informácií o tom, kedy a ako Dizajnér vykonal špeciálne činy dizajnu. To jest počas týždňa stvorenia, 6000 rokov, On stvoril odlišné druhy tvorov. Chvíľu potom Adam zhrešil a priniesol do sveta smrť a mutácie. Asi o 1500 rokov neskôr Boh odsúdil svet globálnou potopou, ktorá vytvorila väčšinu fosílií sveta. Avšak dva z každého druhu suchozemských stavovcov (sedem z málo „čistých“ a vtákov) boli zachránené na arche veľkosti zaoceánskeho parníka. Potom, čo pristáli na pohorí Ararat, migrovali zvieratá z archy a rozdelili sa, pričom sa adaptovali na rôzne prostredia – vrátane niektorých udalostí speciácie. Ľudstvo neposlúchlo Boží rozkaz naplniť Zem a migrovali iba vtedy, keď Boh zmiatol jazyky v Babylone asi o 100 rokov neskôr. Preto sú ľudské fosílie vyššie postavené v po-potopnom fosílnom zázname, ako iné cicavce.

Namiesto toho sa snažia argumentovať cez vylúčenie – t.j. znevažujú evolučné vysvetlenia a tvrdia, že sú pritiahnuté za vlasy alebo nekompletné a potom naznačujú, že iba alternatívy založené na dizajne sú tie, čo ostanú.

To je jednoduchá logika nazývaná Zákon vylúčenia tretieho (pozrite znova môj článok o logike). Evolucionisti od Darwina po Goulda použili tú istú taktiku, t.j. „Boh to nemohol takto urobiť, takže evolúcia musí byť vysvetlením.“

To je samozrejme zavádzajúce: aj keby bolo jedno naturalistické vysvetlenie nesprávne, neznamená to, že všetky sú nesprávne.

V skutočnosti sú argumenty založené na analógii, čo je normálny vedecký proces o tom, čo dokážeme zistiť, že vzniklo inteligenciou a neinteligentnými príčinami.

Navyše to nerobí z jednej teórie inteligentného dizajnu logickejším variantom ako z inú teóriu. Poslucháčom v podstate ostáva samostatne vyplniť medzery a niektorí to bezpochyby urobia tak, že nahradia vedecké myšlienky svojim náboženským presvedčením.

Rennie však nemá žiadnu námietku proti nahradeniu (a pomýleniu) vedeckých myšlienok svojim ateistickým náboženským presvedčením!

Veda opakovane ukázala, že metodologický naturalizmus dokáže potlačiť nevedomosť, pričom nachádzala stále viac detailné a informatívne odpovede na záhady, ktoré sa raz zdali byť nepreniknuteľnými: prirodzenosť svetla, dôvody chorôb, ako funguje mozog. Evolúcia robí to isté so záhadou toho, ako sa vytvoril živý svet.

Znova sú všetky príklady Rennieho z poľa skutočnej operačnej vedy, ale evolúcia je otázka vedy o pôvode, ktorá nie je skutočnou históriou. Je tiež povšimnutiahodné, že kreacionisti urobili presne tie pokroky, o ktorých Rennie hovorí! Izák Newton objavil svetelné spektrum, Michael Faraday objavil elektromagnetizmus, ktorý viedol k predpovedi elektromagnetického žiarenia, Louis Pasteur sformuloval mikróbovú teóriu o chorobe a vyvrátil spontánnu generáciu, Joseph Lister bol priekopníkom v antiseptickej chirurgii, Raymond Damadian zas v MRI, čo je dôležitým nástrojom pri výskume mozgu.

Kreacionizmus, bez ohľadu na názov, nič nedáva intelektuálnej hodnote snahy.

Znova sa jedná o nepodložené tvrdenie vyrieknuté v ochotnej neznalosti o príspevkoch kreacionistických autorov v hlavných odvetviach modernej vedy vo všeobecnosti (pozrite našu stránku kreacionistických vedcov (v angličtine)) a o tých, čo urobili v jeho vlastnom magazíne konkrétne.

Epilóg: Rennieho „iné zdroje na obranu evolúcie“

Dokonca aj tento ďalší zoznam zdrojov nič nepridáva k jeho zdanlivým argumentom. Mnohé z nich sme už riešili na našej stránke. Rennie odporúča napríklad knihu Triumf evolúcie a zlyhanie kreacionizmu od Nilesa Eldredgea, ale tá bola presvedčivo vyvrátená Johnom Woodmorappeom. Taktiež odporúča stránku PBS televíznej série Evolution, ale CMI vytvorila detailné vyvrátenie (pozrite CD-ROM Stvorenia, vpravo). Je tam aj druhá práca od Roberta Pennocka, ale ako ukázala táto kritika jeho prvého anti-kreacionistického hanobenia, Pennock rád používa falošné argumenty a strašiakov.

Záver

Zjave sa evolucionisti boja vzrastajúceho rozšírenia kreacionistických informácií napriek ich najlepším snahám cenzúry, takže sa zúfalo snažia neutralizovať tieto informácie. Avšak ich snahy neznesú vedeckú kritiku a na konci je evolúcia iba dedukciou z materialistického svetonázoru. Je to filozofia/náboženstvo prezlečená za „vedu“.

Referencie

  1. Holloway, M., Aborted thinking: Re-enacting the global gag rule threatens public health, Scientific American 284(4):9–10, April 2001. Návrat k textu.
  2. Cibelli, J., Lanza, R. and West, M., The first human cloned embryo, Scientific American 286(1):42–49, January 2002. Návrat k textu.
  3. Potts, M., The unmet need for family planning, Scientific American 282(1):70–75, January 2000. Návrat k textu.
  4. ‘Science’s Litmus Test’ (telephone transcript of conversation between Forrest Mims and Jonathan Piel, then Editor of Scientific American ), Harper’s Magazine March 1991. Práca jasne hovorí, že výborný spisovateľ nebol najatý kvôli tomu, že neveril v svätú kravu evolúcie (a v „právach žene sa rozhodnúť“ [zabiť svoje nenarodené dieťa]). Návrat k textu.
  5. Doyle, R., ‘Down with evolution!’—creationists are changing state educational standards, Scientific American 286(3):30, March 2002. Návrat k textu.
  6. Cited in: Johnson, P., The Wedge of Truth: Splitting the Foundations of Naturalism, p. 80, InterVarsity Press, Illinois, 2000. Návrat k textu.
  7. Scott, E., Dealing with anti-evolutionism. Reports of the National Center for Science Education, 17(4):24–28, 1997. Quote on p. 26, with emphasis in original. Návrat k textu.
  8. Morris, H. and Parker, G., What is Creation Science? Master Books, pp. 52–61, 1987. See also Denton, M., Evolution: A Theory in Crisis, Adler and Adler, Maryland, 1986, chapters 7, 12. Návrat k textu.
  9. Proceedings of the National Academy of Sciences 95:11,804; cited in New Scientist 160(2154):23, 3 October 1998. Návrat k textu.
  10. Barnett, A., The second coming. Did life evolve on Earth more than once? New Scientist 157(2121):19, 1998. Návrat k textu.
  11. Gould, S.J., The return of hopeful monsters, Natural History 86(6):22–30, 1977. Návrat k textu.
  12. Kihm, A. et al., An abundant erythroid protein that stabilizes free α-haemoglobin, Nature 417(6890):758–763, 13 June 2002; comment by Luzzatto, L. and Notaro, R., Haemoglobin’s chaperone, same issue, pp. 703–705. Návrat k textu.
  13. Darwin, C., Origin of Species, 6th ed. 1872, reprinted 1902, John Murray, London, p. 413. Návrat k textu.
  14. Gould, S.J., Evolution’s erratic pace, Natural History 86(5):14, 1977. Návrat k textu.
  15. Cited in Morell, V., Archaeopteryx: Early bird catches a can of worms, Science 259(5096):764–65, 5 February, 1993. Návrat k textu.
  16. Feduccia, A., Evidence from claw geometry indicating arboreal habits of Archaeopteryx, Science 259(5096):790–793, 5 February 1993. Návrat k textu.
  17. Christiansen, P. and Bonde, N., Axial and appendicular pneumaticity in Archaeopteryx, Proceedings of the Royal Society of London, Series B. 267: 2501–2505, 2000. Návrat k textu.
  18. Woodmorappe, J., Walking whales, nested hierarchies and chimeras: Do they exist? Journal of Creation 16(1):111–119, 2002. Návrat k textu.
  19. Machalski, M., Oyster life positions and shell beds from the Upper Jurassic of Poland, Acta palaeontologica Polonica 43(4):609–634, 1998. Abstract downloaded from www.paleo.pan.pl/acta/acta43-4.htm#Machalski, 16 June 2002. Návrat k textu.
  20. Ager, D., The nature of the fossil record, Proceedings of the Geologists’ Association 87(2):131–160, 1976. Návrat k textu.
  21. Pozrite tiež Catchpoole, D., Evolution’s oyster twist, Creation 24(2):55, March–May 2002. Návrat k textu.
  22. Woodmorappe, J., Does a ‘transitional form’ replace one gap with two gaps? Journal of Creation 16(2):5–6, 2000. Návrat k textu.